Vianoce - Blaha

Vianoce na dedine boli vždy najkrajšími sviatkami v roku. Ich krásu a romantiku umocňovalo množstvo snehu, ktorého za našich detských čias zdá sa bolo viac ako dnes. Nostalgické spomienky sa viažu k rorátom, keď ako deti zavčas rána potme sme sa brodili v sárových papučiach vysokým vŕzgajúcim snehom, kľukatým chodníkom do kostola. Svetlo petrolejového lampáša sa odrážalo od čerstvo napadnutého snehu a spod baraníc vychádzali obláčky vydychovanej pary.

Príprava na Vianoce trvala dlho. Do nej často patrila aj zabíjačka, samozrejme pečenie, varenie, obstarávanie vianočného stromčeka aj darčekov, výroba salóniek (cez vojnu sme balili kocky cukru do staniolu) a ozdôb, ale aj roznášanie medu susedom (starý otec mal včely) atď. Pre nás deti bol samozrejme najdôležitejší Štedrý deň a hlavne večer, keď sa rozdávali darčeky. Kým starí rodičia a rodičia pripravovali v dolnej izbe slávnostný stôl a v hornej izbe vianočný stromček, my deti sme boli sústredení v kuchyni a netrpezlivo sme čakali. Lolo nás zabával vymýšľaním veršovačiek. Pamätám si dva základné verše: cingy lingy cinga liny, už ideme zo Žiliny (to ako Ježiško so svojou suitou) a druhý: cingy lingy cinga lína, už ideme do Varína. Na podklade týchto dvoch rýmovačiek sme tvorili ďalšie (napr. o darčekoch, ktoré sme očakávali) atď.

Na Štedrý deň sa postilo, na obed bola rascová polievka s chlebom. Večera pozostávala z kapustnice, vyprážanej ryby so zemiakovým šalátom, opekancov s makom. Stôl bol bohato obložený rôznymi druhmi koláčov, zákuskov a doma urodeného ovocia: jablká, orechy, sušené slivky. Večeru začal starý otec modlitbou „Anjel Pána", k nemu sme sa pripojili, stojac okolo stola. Potom starý otec určil niekoho, kto bude čítať evanjelium na „vianočnú vigíliu". Ferko pri čítaní preskakoval niektoré vety, ba i celé odstavce, v snahe čo najskôr sa dostať k večeri. Tá sa začala konzumáciou oplátok s medom a cesnakom (oplátky piekli u organistu) a oplátky so zaliatou zelinou niekto odniesol kravám do maštale. Po kapustnici a hlavnom jedle si každý rozbil orech: keď bol zdravý, bude aj dotyčný zdravý, pri červivom to bolo opačne. Tiež sa ošúpalo celé jablko, šupa musela byť v jednom kuse a dievčatá ju prehadzovali cez hlavu smerom ku dverám. Na zemi zo šupky sa vytvoril monogram, to boli začiatočné písmena mena nastávajúceho. Počas celej večere horeli sviece vo dvoch svietnikoch. Pri ich zhasnutí sme dávali pozor, ktorým smerom ide dym - ak smeroval ku dverám, dotyčná osoba pôjde budúci rok preč z domu. Po večeri „Ježiško" v gánku zazvonil na mažiari a my deti sme sa ozlomkrk hrnuli hore schodmi do hornej izby k vianočnému stromčeku a hlavne k darčekom , ktoré rozdeľovala mama. Mávali sme dva stromčeky: veľký v hornej izbe a malý v dolnej izbe na skrini. Po večeri prišli Kapasnovci zaspievať vianočné koledy. Keď sme už boli starší, vyšli sme na námestie, kde sa korzovalo až do Utierne (polnočná omša), ktorej sme sa všetci zúčastnili.

Na Silvestra sa všade ozývala streľba. Hlavný obstarávateľ streľby pri slávnostných príležitostiach bol obecný sluha a pravá ruka starostu, J. Paprskár. Raz tak silno „zašprajcoval" zátku na mažiari, že pri zapálení nálože nevyletela zátka, ale mažiar a črepiny sa rozpŕchli od kaplnky po celom námestí, našťastie nik nebol zranený. Cez celé Vianoce bol prestretý stôl aj so všetkými potravinami zo štedrovečerného stola. Na sviatok Narodenia Pána sa nekonali žiadne návštevy, tie sa uskutočnili až na Štefana. Na sviatok Troch kráľov, alebo v nasledujúce dni, kňaz z farnosti navštevoval spolu s organistom, kostolníkom a miništrantami jednotlivé príbytky, požehnával ich svätenou vodou a dymom tymianu a napísal na dvere kriedou začiatočné písmená troch kráľov a rok: 19 + GMB + 07. Po Troch kráľoch sa likvidoval vianočný stromček a uskladňovali výzdoby na nasledujúce Vianoce. časť stromčeka sa použila na výrobu „habarky" (kmeň sa odrezal v mieste pod rozvetvenými konármi, tieto sa odrezali na veľkosť asi 3 cm a takto vzniknutá habarka sa ponorila na niekoľko minút do vriacej vody, čo umožnilo ľahko ošúpať kôru). Habarky sa vyrábali rôznych veľkostí a slúžili ako ručné mixéry.

Medzi Novým rokom a sviatkami Troch kráľov chodili po domoch betlehemci. Boli to vlastne traja králi oblečení do dlhých bielych košieľ, s vysokými papierovými čiapkami. Jeden nosil betlehem a dvaja mali palice obité štrkajúcimi plieškami, s ktorými pri speve udierali do rytmu o zem a samozrejme mali aj pokladničku. Štvrtý bol Kubo, tvár mal začiernenú sadzami a bol oblečený v ovčom kožuchu s baranicou. Pri príchode do domu spievali: „My tria králi prišli sme k vám, my tria králi prišli sme k vám zdravie šťastie vinšovať vám, zdravie šťastie vinšovať vám zdravie šťastie dlhé leta, zdravie šťastie dlhé leta prišli sme my k vám zďaleka, prišli sme my k vám zďaleka keď sme hviezdu uvideli, keď sme hviezdu uvideli do Betlema sme bežali, do Betlema sme bežali zďaleka je cesta naša, zďaleka je cesta naša od Betlema do salaša, od Betlema do salaša.“ Potom nasledovala divadelná vložka, ktorú každá skupina mala inú. Napr. jeden z betlehemcov oslovil Kuba: „a ty čierny na tom zadu, nevystrkuj na nás bradu" a on odpovedal: „a ja Kubo vystrkujem, na vás bradu ukazujem" atď. Nakoniec odišli s týmto spevom: „Poďme my už domov, už nám čas prichodí Betlemská zornička, za hory zachodí za hory zachodí, za Betlemské kopce betlemskí valasi, potratili ovce.“

Betlehemci dostali odmenu vo forme peňazí a koláčov.