Page 95 - Rozpravky stareho oica
P. 95
Ujo horár na pána kráľa trochu žiarlil, veď
on predtým sám poškuľoval po starej mame.
Ale ani sa nenazdal, najstaršia, už síce nie
veľmi najkrajšia dvorná dáma sa mu vrhla
okolo krku a už ho viac neopustila, darmo sa
chcel dajako vyhovoriť.
Všetko sa zdalo byť v poriadku, len zrazu
sa tam kdesi z kúta začal ozývať velikánsky
plač.
Veru, na princeznú akosi všetci zabudli.
S plačom sa vyklonila z okna paláca a čo
vidí. Do ich kráľovského mesta sa blíži
množstvo akýchsi rytierov a na ich čele
cvála na bielom koni v bielom brnení princ
ako vymaľovaný.
Veď my dobre vieme, že takí potulní
princovia len na to čakajú, kedy sa
v dajakom kráľovstve nájde bohatá
princezná na vydávanie.
95
