Page 7 - Večerné rozprávky 1.

Najstaršie kozliatko sa pozrelo cez kľúčovú dierku a videlo
ho, ako sa za dverami už teraz oblizuje. „Ty nie si naša mamič-
ka, už aj sa ber preč, máš síce hlások tenší, ale nie taký pekný
ako má ona.“ Vlk sa nahneval a prvým autobusom sa odviezol
do Varína a rovno ku kováčovi Kováčovi. Zabúchal na okno a
kričal: „Kováč Kováč, zober kladivo a ukuj mi hrdielko, aby som
mal tenký hlások. A nesnaž sa ma oklamať, lebo ťa zožeriem
na večeru.“ Kováč Kováč vzal kladivo a kul, kul, pokiaľ mu sily
stačili. Vlk sa mu tenučkým hláskom poďakoval a uháňal na ulicu
Martina Rázusa č. 12. Upchal kľúčovú dierku, aby ho kozliatka
nemohli zbadať, postavil sa za dvere a spieval. „Kozliatka, koz-
liatka, otvorte mi vrátka, ja som vaša mamička, nesiem vám na
rožkoch sienko a v cecíčkoch mliečko.“ Kozliatka sa začali medzi
sebou dohadovať, či majú otvoriť, alebo nie. Všetky však už mali
prázdne brušká a podľa hodín sa už aj mamičke kozičke končila
pracovná doba a tak dvere otvorili. Vlk vbehol dovnútra, spod pa-
zuchy vytiahol veľké vrece a začal kozliatka chytať a hádzať do
vreca. Nebol však dobrý matematik, lebo v škole nedával pozor
a doma sa neučil so svojou mamičkou, a tak nevedel napočítať
do sedem a uspokojil sa so šiestimi kozliatkami, ktoré sa mu do-
stali pod laby. Najmenšie kozliatko sa ho tak zľaklo, že sa hneď
skrčilo do veľkých stojatých hodín a ani sa nepohlo od strachu
a tak ušlo vlkovej pozornosti. Vlk si prehodil vrece s kozliatka-
mi cez plecia a ponáhľal sa na Hradisko, kde si plánoval urobiť
hostinu. Mamička kozička sa vrátila domov a tu dvere otvorené,
v domčeku veľký neporiadok a detičiek – kozliatok nikde. Zača-
la nahlas nariekať: „Ach, kozliatka moje milené, prečo ste ma
neposlúchli, prečo ste tie dvere otvorili! Ach ja nešťastná, keby
som aspoň vedela, čo sa s vami stalo a kde ste.” Vtedy začula,
že sa v hodinách niečo pohlo a za chvíľočku sa z nich vymotalo
najmenšie kozliatko. Mamička ho vystískala, vybozkávala a vy-
počula si, čo sa stalo. Nabrúsila si rožky, naleštila si kopýtka a
s bojovne vystrčenou bradou uháňala na Hradisko. Došla iba k
Rajčanke, lebo na brehu zbadala spať vlka a v kríčku pohodené
natriasajúce sa vrece. Hneď vedela, že tam sú jej detičky.
- 6 - - 7 -