Page 136 - Rozpravky stareho oica

Niektoré deti to vedeli, ale dosť veľa sa ich

predsa len prihlásilo. Veru, aj Marhuľka
hovorila o sebe že ona je Malhuľka a aj to,

že sa vlastne volá lozplávka. Teraz malo

nastať práve pravé najväčšie kúzelnícke

číslo. Ujo požiadal Marhuľku, akože už

teraz skoro svoju asistentku a pomocníčku,
aby doviedla deti do stredu sály a začal.

Zdvihol do výšky svoju čarodejnú čiernu

paličku a vážny hlasom recitoval čarovné

slová – Abraka, dabraka, všetko je na draka

a nech odteraz všetky tieto deti – chcel

povedať, že nech vedia povedať – r- . Chyba

ale bola, že sa tak pri tom veštení rozohnil,
paličkou šermoval tak prudko, že sa mu tá

palička zlomila. Ledva, preledva jej

polámané kúsky zachránila Marhuľka.

V celej sále nastal krik, zhaslo svetlo, deti

aj s rodičmi vyplašene utekali von.

136