Page 46 - Podkrivánske stráne...
P. 46
Pohádka o Fodorkovi
Volali sme ho Fodorko, Bol zžitý s darmi prírody,
ľuďom bol vždy nápomocný. bola preňho ako slasť,
Zblížil sa so mnou natoľko, učil ma žať z jej úrody,
že bol, jak otec cnostný. aj vedieť, ako s ňou rásť.
Starček s úsmevom na líci, Pach eukalyptu, vôňa sena
múdro, ľudovo liečil. a zeleň, krása nádejná,
Bylinky, skryté v polici, šum večera, spŕška rosná,
pre chorých zabezpečil. poživeň duše dojemná.
„Pán notárko náš“ zvali ho, Do daru sme ju dostali,
keď prosili o pomoc dary sú, ako pocta,
a potom, keď sa zľavilo, človeku každej postavy,
chválili viac, ako moc. k hostine, k hladu pôsta.
Nielen ľudí, aj zvieratká Dar neba príjmal, služobník,
miloval, s láskou chránil, oddaný, verný pravde,
v mojom žití, dobrák skratka, vo viere žiť a s vierou sniť,
čo nikoho nezranil. a milovať, to hlavne!
V jeho domácej čeľadi Važecké lúky, svrčiny,
choval vždy zachránených. kolibky, družky jeho,
Psíčkov, mačičky vždy hladil, lesk tepla srieňa čečiny,
záchranca potopených. lákavý z lákavého.
Čo rástli mu v opatere Raz tiež zvábený do jesene,
a vernosť sľubovali odišiel za nimi,
a strážili jeho dvere, zbierať bylinky a korene,
jeho dobrotu sali. cestami známymi.
Často som mával s ním rozpravy, Ale nevrátil sa, nevládal,
svoje príjmy rozdával, starobou značený, padol.
mal veľké srdce, ľudomil pravý, Rytmus srdiečka prezrádzal
v skromnosti neustával. zlyhanie. Život schladol.
45
