Page 313 - Kronika

Jozef Blaha spomína
pred vandalizmom prvosledových bojových jednotiek. Sľubovali im
bohatú stravu a dobré ubytovanie. Oni úlohu osloboditeľov privítali
a rozhodli sa zotrvať v meste. Miestni si ich rozdelili do rodín. Zria-
dili oficiálny národný výbor, kde boli vojaci a aj domáci funkcionári.
Vytvorili vojenské hliadky a skutočne sa snažili zabezpečiť poriadok
a právo v meste. Raz niekto prišiel oznámiť, že Nemci sú v lese nad
mestom. Chtiac nechtiac išli bojovať. Zistili že náboje, ktoré celú
dobu nosili, do štyroch pušiek nepasujú. Nenabité pušky niesli tak,
aby ich bolo dobre z diaľky vidieť. Išli všetci. Kričali a v lese búchali
do stromov, aby Nemci ušli a nemuseli bojovať. Na veľký údiv, na
lesnej čistinke bolo zoradených viacero nemeckých vojakov s bielou
zástavou a zloženými zbraňami. S veľkou slávou ich zajali a doviedli
do mestečka. Hneď sa našlo medzi domácimi niekoľko „hrdinov“,
ktorí chceli trestať, ponížiť a doslova týrať zajatcov. Slovenskí vojaci
museli rázne zakročiť a zatvorili ich do nejakej pivnice. Keď prišli
bojové jednotky ruskej armády a zistili, aký je v meste poriadok,
boli spokojní. Najväčšmi zavážilo, že ukázali zajatých nemeckých
vojakov. V meste zostal len jeden ruský veliteľ a pár vojakov. Títo
ruskí vojaci mali snahu rabovať a stalo sa aj niekoľko incidentov, ale
vďaka slovenským vojakom a ich rozumnému veliteľovi, boli držaní
ako tak na uzde. Domáci Slovákom veľmi ďakovali za pomoc. Lolo si
toto obdobie pochvaľoval a povedal, že sa o neho starali ako najlep-
šie vedeli. Vznikli veľké priateľstvá a možno i lásky. Keď o tom Lolo
rozprával, len sa významne usmial a konštatoval „To boli časy “
Čo sa stalo s nemeckými vojakmi ani on nevedel. Krátko po skonče-
ní vojny sa vrátil na kosť vychudnutý a taký zbedačený, že ho doma
nespoznali vlastné sestry Hanka a Mariška. Bol šťastný, že prežil
a prišiel domov na Slovensko.

- 313 -