Page 308 - Kronika

Jozef Blaha spomína
Vtedy všetci vedeli po rusky. Keď zastavili, tak sme sa na nich
vrhli a snažili sme sa im vysvetliť reálnu situáciu. Samotní vojaci ani
nevedeli poriadne kde sú. Robili to, čo im nakázali a boli úprimne pre-
svedčení, že niekoho zachraňujú. V prvých autách boli zväčša šikmo-
okí Uzbeci, Turkméni a pod., ktorí ani nevedeli poriadne po rusky.
K Rusom sa Slováci chovali slušne. Často im dávali vodu a jedlo.
Najskôr nechceli, neskôr sami požiadali o vodu a chlieb. Ruskí vojaci
boli na ceste už celé týždne, boli evidentne vyčerpaní. Našťastie sa
nikomu nič nestalo. Iná situácia bola v Bratislave, Prahe a inde, kde
bola streľba a desiatky mŕtvych, neozbrojených ľudí. Vtedy denne
prešlo cez Žilinu 10 – 15 veľkých vojenských kolón, pričom každá
mala tak 200 vozidiel. Od tankov až po autobusy s „kuchárkami“.
Jediná zbraň ako im sťažiť situáciu, bolo pootáčať smerové tabuľe
na cestách. Tak vtedy cesta na Rajec bola označená ako smer na
Bratislavu. Z okna bytu sme často videli vojenskú kolónu ako ide na
Rajec a o dve tri hodiny išli naspäť.
Vtedy sa zdalo, že všetci ľudia sú na strane práva, proti okupá-
cii. Každý demonštratívne podpisovali desiatky petícií, prehlásení
a pod. a neustále prebiehali štrajky ešte tak jeden až dva mesiace
po okupácii. Netrvalo dlho a nasledovalo obdobie „normalizácie“,
previerok, prepúšťania zo zamestnaní, škôl.
Ako to asi vyzeralo pri previerkach dobre dokumentuje príbeh
Jozefa Pallu (Vladovho svokra), ktorý bol vtedy riaditeľom školy.
Počas 2. svetovej vojny ako slovenský vojak prebehol k partizánom
a aktívne bojoval proti Nemcom. V bojoch bol ťažko zranený dáv-
kou zo samopalu. Koniec vojny a prvé dni a mesiace po oslobodení
strávil v ruských nemocniciach. Keď sa chystal na previerky, tak môj
otec, ktorý bol celý 1968 a 1969 chorý a upútaný na lôžko a teda ne-
mal politické problémy, mu radil, aby nekritizoval vstup sovietskych
vojsk. Pán Palla však bol presvedčený, že práve on musí a môže po-
vedať svoj názor, a tak ho na previerkach povedal. Na to bol okamži-
te prepustený zo zamestnania a určitý čas pracoval ako sprievodca
vo vlaku. Až neskôr mu povolili učiť.
Okupácia trvala viac ako 20 rokov a skončila až odchodom
ruských vojsk po roku 1989. A teraz na veselšiu nôtu.

- 308 -