Page 324 - Kronika

Danka Kraicová spomína
Strašidlo

Keď sme bývali v Tepličke nikdy nebolo núdze o rôzne šibalstvá,
ktoré sme my deti s radosťou stvárali.
Bývali sme vedľa kostola, v ktorom boli a dodnes sú pozostatky
Žofie Bošňákovej, ktorá leží v sklenenej truhle a ľudia sa na ňu cho-
dia pozerať. Keď prišla skupina ľudí pozrieť sa na Žofiu, často sme
aj my ako deti išli ku kostolníkovi pre kľúče od kostola, otvorili sme
kostol a ľudia si pozreli Žofiu v truhle. O živote Žofie kolovali rôzne
legendy o jej zázračných, dobrých skutkoch.
Raz Vladko, už v tom čase podnikateľ, prišiel na nápad, že si
nejaké korunky zarobíme.
Mali sme veľkú pivnicu, pred ktorou bola veľká, železná brána.
My sme si vymysleli, že v našej pivnici je strašidlo. Jožkovi sme na-
vliekli plachtu, ktorú sme pomaľovali, do úst si strčili baterku a Bla-
hovské strašidlo bolo na svete. Deťom na našej ulici sme oznámili,
že u nás v pivnici straší. Ak by chceli naše strašidlo vidieť, že ho za
malý poplatok ukážeme.
Ja a Vladko sme sa postavili pred pivničnú bránku a čakali sme
na prvých zvedavcov. Ani sme dlho nečakali a boli tu. Každé dieťa
dalo korunku a išlo sa pozrieť na strašidlo, ktoré v tme naozaj vyze-
ralo dosť strašidelne. Keď sa už vystriedali skoro všetky deti z ulice,
prišla malá Vierka od susedov. Bolo to také malé, milé dievčatko.
Dala tiež korunku a šla.
No zažila riadny šok, keď Jožko zažal baterku. Zvrieskla a letela
domov. Jej mama pribehla za našimi a to bol potom poprask.
Zažili sme riadny krik. Samozrejme, že sme museli peniaze vrátiť
a každému vysvetliť, že nemáme strašidlo. Tak slávne skončilo naše
prvé podnikanie.

- 324 -