Page 329 - Kronika

Jano Blaha spomína
Páčila sa im. Aj sa ju dobre všetci traja naučili. Je možné, že si
ju pamätajú dodnes.
Keď nadišiel deň Mariškiných narodenín a prišla domov, všetci
spustili.
Koza, koza kozička,
pekná tvoja hlavička.
Len tie špatné dva rohy
keby na nej neboli.
Dobre som ich to naučil. „Čím som si to len zaslúžila?“ moja milá
sestra sa rozplakala – neboli to však slzy šťastia ani dojatia. A ja som
sa radšej rýchlo pakoval preč.
Spomienka je tu však dodnes.

Moje prvé topánky

Keďže som bol zo súrodencov najmladší, vždy sa mi ako malé-
mu chlapcovi ušli už poriadne „vyšmajdané“ topánky, ktoré už pamä-
tali hodne. Veď ich predo mnou vynosili moji milí súrodenci. A tak aj
vyzerali. Rodičia mi sľúbili, že nové dostanem na prvé sv. prijímanie.
Tak som sa naň veľmi tešil. Najmä kvôli tým topánkam.
Pár dní pred prijímaním ma zobrali do obchodu. To bol pre mňa
sviatok. Vyskúšali sme ich viacero, nakoniec vybrali jedny, ale naj-
menej o tri čísla väčšie ako som potreboval.
„Nohy ti rýchlo rastú, tak aby vydržali. Nebudeme kupovať pod-
chvíľou nové“. Moji rodičia boli sporovliví. Koruniek nazvyš nebolo.
Veľké – neveľké, mal som z nich obrovskú radosť.
„Ale obuješ si ich až na prijímanie“. A schovali ich. Nie dobre.
Rýchlo som ich našiel a na druhý deň som si pyšne vykračoval po
Varíne. Len nech si preboha každý všimne, aké mám ja krásne nové
topánky. Bolo pekne, a keď ma už spôsobné „vykračovanie“ presta-
lo baviť, dali sme sa s kamarátmi preskakovať potok. Tiekol vtedy
veľký. Dlho som neskákal. Pri nejakom treťom skoku jedna topánka
skončila v potoku. Veď boli naozaj veľké. Nanešťastie aj potok. A ja
aj kamaráti malí, už sme ju nevylovili. Uplávala. Ale ostala mi aspoň
jedna. Opatrne som sa priplížil domov a topánku schoval odkiaľ som

- 329 -