Page 124 - Kronika

Jozef Horecký spomína
šál), zamestnanci mali nárok aj na lacnejšie, kvalitné elektrospotrebi-
če, výrobky nemeckého koncernu AEG (pravdepodobne Elektrárne
boli jeho súčasťou). A tak doma sme mali elektrický šporák s rúrou,
veľký elektrický ohrievač, elektrický vankúš, žehličku atď., teda vý-
robky, ktoré v tej dobe počas vojny neboli v našich domácnostiach
samozrejmosťou.
Pred skončením vojny Lolo musel narukovať (bol to známy roč-
ník 22) a pridelili ho do špeciálnej školy. Východný front sa blížil a ich
jednotku sťahovali na západ, až sa dostali do Rakúska (Nemecka?).
Jeden deň ich vlakový transport prepadli americké lietadlá, museli
opustiť vlak a rozpŕchli sa po okolí. To bolo obdobie, keď sa už voj-
na chýlila ku koncu, panovala anarchia a každý sa snažil dostať na
vlastnú päsť domov. Sami sa odzbrojili a postupne cez Čechy sa
presúvali rôznymi prostriedkami, najčastejšie peši, domov. Počas
tejto anabázy občas narazili na skupinky dezorientovaných nemec-
kých vojakov, ktorí sa vzdávali radšej im, ako by sa mali dostať do
rúk ruskej armády. České obyvateľstvo, ktoré dovtedy bolo pod sil-
ným nemeckým tlakom, ich vítalo ako osloboditeľov. Cestou často
narazili na odstavené vlaky, plné vojenského šatstva, obuvi, torieb,
ruksakov, ale aj potravinových konzerv.
Z Lolového rozprávania som si zapamätal takúto príhodu: českí
obyvatelia v niektorých mestách a dedinách sa pomstili Nemcom tak,
že títo museli robiť drepy s predpaženými rukami, na ktorých mali
závažie dovtedy, kým neodpadli. Po prebratí (oblievali ich studenou
vodou), drepy pokračovali. Ako dieťaťu sa mi to vtedy zdalo hrôzo-
strašné (ešte sme nič nevedeli o koncentrákoch a gulagoch).
Doma už nikto nedúfal, že Lolo žije, keď na radosť všetkých sa
objavil v kuchyni. Mal obuté „kanady” (šnúrovacie baganže, vysoké
ako čižmy) a torbu pokrytú teľacou kožou. Potom dochádzal niekoľ-
ko týždňov (alebo mesiacov?) do kasární v Žiline. Spával doma, pod
posteľou mal zbraň a každé ráno dochádzal do Žiliny. Nám deťom
na Kamencoch občas predvádzal niektoré druhy streliva. Pamätám
si na zahmlievacie granáty – boli to granáty, ktoré nemohli zraniť (ne-
vytvárali črepiny), ale ich úlohou bolo cloniť pred nepriateľom. Keď
granát dopadol na zem, pohyboval sa kľukato, ako had (asi reaktív-

- 124 -