Page 330 - Kronika

Jano Blaha spomína
ich vzal. Ale teraz už ale len jednu. Keď nadišiel ten slávny deň pr-
vého prijímania, rodičia ma vyobliekali, chýbali už len topánky.
„Je tam len jedna a aj tá už je voľajaká ušpinená, nevieš niečo
o druhej?“ Kdežeby som ja niečo vedel.
„Uplávala v potoku keď ho Lolo preskakoval“ to sa prejavila jed-
na z mojich milých sestier.
„Ty laganisko a ako si ich našiel?“ to sa zas prejavili rodičia.
Mal som šťastie, do príjimania už ostávali len minúty, tak mi obuli
nejaké staré, ale poriadny výprask ma po príjimaní neminul. A na
ďalšie nové topánky som čakal veľmi dlho.

Päť čiernych prstov

Jedna z našich susied ma mala ako chlapca veľmi rada. Nemohli
mať deti a chcela si ma aj adoptovať. Naši si však taký „poklad“ vziať
nedali.
Koncom jedného leta sme sa piati vybrali po okolitých záhradách
oberať jablká. Keď sme sa dosýtosti najedli, na peň stromu sme pri-
pichli papier s odtlačkom dlane a podpísali sa „päť čiernych prstov“.
Boli sme frajeri. Základ neskoršej „čiernej päťky“. To bola chata na
Strážskej holi. Ale to by už bolo o inom.
Takto sme obrali aj strom u našej adopciechtivej susedy. O neja-
ké dva dni aj druhý. Vrátili sme sa aj tretí krát, to sme však už nemali
robiť. Dávali si už pozor. A tak sa stalo, že nás čapli pri čine.
„Aááááá, tak to vy ste tie čierne prsty“, neutekali sme dosť rých-
lo, spoznali nás.
„Lolinko, to aj ty si s nimi? S takými laganmi?“ a milá suseda sa
pobrala k nám a hneď za horúca to zreferovala rodičom.
„Veď Lolinko môže kedykoľvek prísť, radi mu dáme, nemusí
chodiť kradnúť. Len ho nebite. Veď on je taký dobrý chlapec to len tí
ostatní sú lagani a nahovorili ho“. No, nič lepšie spraviť nemohla.
Vedel som, že keď prídem domov, bude zle. Neponáhľal som sa.
„Lolinko nám prišiel, náš dobrý chlapček, kvietok z rajskej záhrady“
vítali ma naši.
„My nemáme jablká, Lolinko musí chodiť kradnúť po susedoch.“

- 330 -