Page 17 - Podkrivánske stráne...
P. 17
Verné priateľstvo
Dlhé roky mávam schôdzky s Kriváňom,
upútava silou svojho pohľadu,
stálosťou premenlivý je každým dňom,
honosí sa zrakom svojho dopadu.
Ako druh ma pozdravuje vo chvíli,
vo vzrušení na úpätí jeho brál,
keď zrak vtláčam do skál jeho mohyly,
uisťuje, akoby vždy pri mne stál.
A hovorí o premenách vesmírnych,
o nárekoch a i hriechoch v slabosti,
i o kráse a i jase z rúk pilných,
o ozvene, v stene z piesne radosti.
O nádhere rozosiatej do lúčin,
o zázračnej čírej vode z jeho žíl,
priznáva sa, poučuje ma, učí,
že som s ním tu, opäť vďačný, deň prežil.
Pookrievam z letargie temných dní,
jeho vznešenosť povznáša k nebesám,
po búrkach sa ako kryštál slastne pní,
a ja skleslý, zadumaný, zas plesám.
15. 12. 2003
16
