Page 107 - Kronika
P. 107

Jozef Horecký spomína
                  Samozrejme, aj tu boli typy radikálnych ľudí, s ktorými nesúhla-
               sil. Zaujímavý bol jeho postreh počas Slovenského štátu k Nemcom,
               ktorým  veľmi  nedôveroval,  dokonca  raz  padla  obava  z  vysídlenia
               Slovákov z nášho územia po vojne Nemcami.
                  Hoci bol zamestnanec grófa Pongráca, názor na neho bol ne-
               gatívny. Pongrác študoval v Budapešti právo tak, že vždy ku koncu
               školského roka, keď sa blížili skúšky, posielal do Budapešti vagón
               ošípaných a teliat pre profesorov. Taktiež sa mu nepáčil životný štýl
               mladých grófov, ktorí hocikedy v parku pri kaštieli strieľali po sebe
               spoza  stromov  a  žili  neviazaným  životom,  zatiaľ  čo  mnohí  ľudia
               žili v biede a aj starí rodičia museli denne lopotiť, aby uživili sedem
               detí.
                  Na druhej strane dodržiaval všetky zmluvy so svojím zamestná-
               vateľom, o čom svedčí aj príhoda, ktorá sa stala po rozpade monar-
               chie v roku 1918. V tom čase vládla u nás anarchia, staré úrady boli
               zrušené a nový systém ČSR ešte nefungoval. To chceli využiť ľudia
               z okolitých dedín a prišli na vozoch do kaštieľa rabovať a hrozilo vy-
               plienenie kaštieľa. Vtedy starý otec rozostavil okolo kaštieľa lesníkov
               s puškami a uchránil Pongrácovi majetok.
                  Za  Slovenského  štátu  bol  vo  Varíne  starostom,  vtedy  sa  táto
               funkcia volala komisár. Bola to nevďačná funkcia, lebo okrem nor-
               málnych problémov, s ktorými žila obec, musel v týchto vojnových
               rokoch  riešiť  napr.  aj  záležitosti  súvisiace  s  pobytom  nemeckých
               vojsk. Hocikedy prišli nemeckí dôstojníci k nám s požiadavkou za-
               bezpečiť ubytovanie, pranie prádla a pod.
                  Pred odchodom na vysokú školu ma starý otec posadil na diván
               v dolnej izbe, on si sadol vedľa, zapálil „zapekačku” (bola to malá
               fajka, používaná v robotné dni; okrem nej mal celú zbierku fajok, naj-
               väčšia, z ktorej fajčil vo výročité sviatky, mala pipasár dlhý asi 1 m,
               takže vždy mu ju musel niekto pripaľovať) a dával mi praktické rady
               do života. Prvýkrát som na dlhší čas odchádzal z domu.
                  Dnes si už presne nepamätám všetky poučenia, no základná niť,
               ktorá sa tiahla rozhovorom, bolo: nedať sa ovplyvňovať, spoliehať sa
               na vlastný úsudok a vždy si zachovať svoju česť. Za pol roka som
               dostal do internátu smutný telegram, že starý otec zomrel.

                                          - 107 -
   102   103   104   105   106   107   108   109   110   111   112