Page 17 - Kronika
P. 17

Zo zápiskov Bohdana Blahu
                  Tých menín sa oslavovalo často, ale hlavne a najviac podľa fi-
               nančných možností.
                  Bol som vždy viac-menej menšej postavy, ale ako chlapec som
               svoj malý vzhľad nahrádzal výbojnosťou, a tak som si získaval reš-
               pekt.
                  Keď som po prvej svetovej vojne začal chodiť do reálky (Reálka
               Jána  Palárika  v  Žiline)  podstupoval  som  mnohé  ťažké  boje.  Taký
               Vinco Trizuliak, dnes šedivý starý pán u železnice (ČSD), hoci bol
               veľký a silný, keď ho chceli biť sa vždy vyhrážal:
                  Dočkajte, príde „Bubuš!” (lebo aj tak ma volali).
                  Ja som mal odvahu. Do školy som chodil v čižmách, ktoré mi dali
               rodičia urobiť u starého otca Mintála a na jeho počesť môžem pove-
               dať, že mi ich urobil poriadne. Vtedy sa nosili také okuté čižmy, aby
               to vydržalo – na predku plech a vzadu podkovy. Vtedy si sa naozaj
               cítil „istý v čižmách”.
                  Ako chlapec som sa ozaj často bíjaval – no vždy som viac dal,
               ako som dostal. Raz, v reálke, bolo to asi v piatom ročníku, sme sa
               bili Varínci s Kysučanmi. To bola pračka ! Boli sme asi vo vyrovna-
               nom pomere a ja som sa mlátil s jedným odo mňa podstatne väčším
               – riadnym bitkárom – asi práve preto ho prenechali mne. Mlátili sme
               sa hlava - nehlava, kopali sa, škriabali, no zvíťazil som. Môj súper
               bol Jožo Kalinay, teraz učiteľ. Má založenú riadnu rodinu – asi deväť
               detí. Bol to cigáň z Kysúc, teraz je už riaditeľom školy. Stretli sme
               sa už dávno a s úsmevom sme si pospomínali na naše študentské
               súboje.
                  S  týmto  Kalinayom  mám  ešte  jednu  príhodu.  Na  reálke  učil
               profesor Slezák, veľmi dobrý človek. Ten mal na dvore školy malú
               meteorologickú stanicu. My – cezpoľní sme chodili do školy vlakmi,
               t.j. niekedy sme museli čakať na otvorenie školy na školskom dvore.
               Raz Kalinay prof. Slezákovi načural  do nádoby na meranie zrážok.
               V tú noc nepršalo a Slezák hneď pochopil, čo je vo veci. Nadával,
               zúril, vyšetroval – až mu Jožo Kalinay dôverne prezradil, že pri ná-
               dobe sa ráno dosť podozrivo pohybovali  dievčatá z dievčenského
               gymnázia. Prof. Slezák tomu neveril. Čo ako sa snažil, podľa mojich
               vedomostí pravdu nevypátral.

                                          - 17 -
   12   13   14   15   16   17   18   19   20   21   22