Page 22 - Kronika
P. 22

Zo zápiskov Bohdana Blahu
                    Ostatní traja spolužiaci – Jožko, Fero a Julo sa taktiež rozhodli
                 a ja som im popísal žiadosti a tiež poslal krajinskému prezidentovi
                 Drobnému.  Viktor  Chladňuch  bol  odobratý  na  vojnu  a  narukoval.
                 V tých časoch bolo ťažko o miesto a zvlášť veľký výber bol k notárči-
                 ne. Ja som bol síce vyznamenaný, teda predpoklady na prijatie som
                 mal, ale ďalší traja sa pri mne „zviezli” na základe mojej známosti
                 s pánom prezidentom. Na vybavenie žiadosti sme čakali takmer pol
                 roka. Za ten čas sme si užívali pravú slobodu. Chodili sme po ho-
                 rách, za dievčatami a snažili sme sa hrať na dospelých.
                    Konečne v decembri 1930 sme dostali všetci dekréty. Ja som
                 dostal do Prašíc v okrese Topoľčany. Nikdy som nepočul, že existuje
                 obec takéhoto mena a nikdy som v tých končinách dovtedy nebol.
                 Jožko  Bugáň  sa  dostal  do  Sielnice,  okr.  Liptovský  Mikuláš.  Fero
                 Renner do Starých Bystríc a Julko Ďurčo do Skalitého.
                    Všetci sme nastúpili na novú, teraz už samostatnú púť života.
                 Tí traja si to hneď chválili, ale bolo to len maskovanie počiatočných
                 trpkých chvíľ.
                    Ja som mal prvý rok skutočne kalváriu. Keď som nastúpil, bol
                 okresným náčelníkom istý Švec, ktorý bol kedysi hlavným slúžnym
                 v Žiline. Poznal dobre nebohého otca, Bugáňa, Saláta MUDr. Be-
                 ňovského a Del Fabru. Hneď sa na nich pýtal. Pýtal sa ma tiež, či ten
                 dekan Blaha z Maríkovej mi je rodina.
                    Náhodne mi predtým Antibáči povedal, že ak sa ma Švec bude
                 na neho pýtať, aby som ho kľudne zatajil, lebo mali spolu všelijaké
                 nedorozumenia.  Tak  túto  skúšku  som  na  prvýkrát  dobre  skončil.
                 Zložil som do jeho rúk prísahu. Potom mi povedal, že v Prašiciach
                 je vedúcim notárom Tompa, veľmi prísny a presný Maďar. Hneď mi
                 aj pripomenul, že ak by mi robil dajaké príkorie, aby som mu to po-
                 vedal, že zariadi potrebné. Samozrejme, že mi prikázal robiť si svoje
                 povinnosti riadne a snažiť sa všetkému naučiť. Držal som sa jeho
                 rady. Medzi Topoľčanmi a Prašicami nebolo vtedy žiadne spojenie.
                 Bolo to asi 16 kilometrov, teda ako z Varína do Terchovej. Dvakrát
                 do týždňa chodila pošta – malý vozík s ešte menším koníkom. Ná-
                 hodou v ten deň išiel. Pre úplnosť – Prašice bol jeden z väčších no-
                 tariátov a mal tieto obce – Prašice, Velušovce, Závada, Podhradie,

                                             - 22 -
   17   18   19   20   21   22   23   24   25   26   27