Page 351 - Kronika
P. 351

Zuzka Blaha spomína
               v Nemecku, Belgicku a Luxembursku zaujímalo to, čo u nás nebolo
               dostať. Takže každá z nás prišla domov s tričkom  Mickey Mousa
               alebo  s  inou  vymoženosťou  západu.  Otvorené  oči  sme  mali  z  re-
               cepcie u slovenského milionára žijúceho v Brusseli, ktorý si pokladal
               za česť uhostiť celý zbor. Školou „výuky kapitalizmu v praxi“ bol aj
               náš pobyt v rodinách. Dievčatá z domácich zborov si nás rozobrali
               do rodín a starali sa o nás. Tam som pochopila, čo to v plnej miere
               znamená pojem „slovenská pohostinnosť“.  A že je treba povedať,
               ak si človek niečo  prosí, pretože sa mu  môže stať, že ak poviete
               zdvorilo „ďakujem“, už nič viac nedostane. A budete hladný. Okrem
               poznávania života v rodinách sme videli množstvo unikátnych histo-
               rických pamiatok a tiež aj môjho „Maneken Pisa“, ku ktorému som
               ako bonus dostala i Maneken Pissku – cikajúce dievčatko. Všetko
               som hltala a zapisovala som si do denníčka. Opäť som si hovorila,
               že je to prvý a poslednýkrát.

               Do krajiny orangutánov


                  Po nežnej revolúcii sa nám všetkým otvorili obzory. Po skončení
               štúdia v Žiline ma v zmysle porekadla „odriekaného chleba najväčší
               kus“ zavialo do Bratislavy. Práca na marketingu a neskôr i vedenie
               reklamného  oddelenia  a  grafického  štúdia  v  stavebnej  sporiteľni,
               bola nesmierne zaujímavá. Noví ľudia, príležitosti, stretnutia. Avšak
               stále ma to lákalo do diaľok. Impulzom bolo stretnutie s chlapcami,
               ktorí v sporiteľni brigádovali – v čase jej rozmachu z 50 zamestnan-
               cov na takmer 400 bolo stále čo sťahovať, premiestňovať. Určite to
               nebola náhoda, a tak sa začalo priateľstvo so zakladateľmi BUBA.
               Hneď v prvý rok prinieslo svoje ovocie, a to cestou po Indonézii.
                  Dobrodružstvo začalo v septembri roku 2000 v malej pralesnej
               dedinke  Bukit  Lawang,  kde  nás  uvítali  so  slovami:  „Koľko  Vás  je
               orangutanov spolu?“. Po výbuchu smiechu sme vysvetlili, že my sme
               si prišli orangutany pozrieť sem. Nato sa výbuch smiechu opakoval
               na druhej strane, už s vysvetlením, že orang utan znamená v miest-
               nej reči muž z lesa, teda  človek a domáci jednoducho potreboval
               vedieť, koľko chatiek nám má pripraviť.

                                          - 351 -
   346   347   348   349   350   351   352   353   354   355   356