Page 353 - Kronika

Zuzka Blaha spomína
Svoji tondi – dušu si však napriek krížu ponechali. V centre
ostrova je dedinka s milým názvom Tuk Tuk, kde sa koncentrujú
dielničky rezbárov. Úžasné výrobky z teakového dreva sú fascinujú-
ce a tak dve z nich – sochy muža a ženy – batackého kráľa a kráľov-
nej zmenili majiteľa a postarali sa mi o dôkladné vyplnenie batožiny.
Precestovali so mnou zbytok cesty po Sumatre a Jáve a Bali.
Užili sme si i 30 hodinovú plavbu z Padangu do Djakarty. To
bola morda! Najväčší lodný šváb mal asi 7 cm a v „kajute“ nás bolo
150. Poniektorí kŕmili polospracovanou večerou delfíny plávajúce
popri lodi. Ale plavba pod najhroznejšou sopkou sveta Krakatau,
ktorá v roku 1883 zlikvidovala 40.000 ľudí, bola neuveriteľne silným
zážitkom. Cítili sme sa ako moreplavaci v dávnych dobách. Sedeli
sme na prove lode na záchranných kolesách a kochali sa pohľadom
na príkry svah a dymiacu sopku. Niektorí sa aj pripiekli. Opaľovať sa
priamo na rovníku na poludnie asi nebol dobrý nápad.
V hlavnom meste sme sa z lode vytackali naširoko rozkročení
a sem-tam strácajúci stabilitu. Davová psychóza pri vystupovaní,
spleť tiel, hláv, rúk, duriamu – ovocia božskej chuti, ale odporného
zápachu, zeleniny, rôzneho nákladu a tlačenica. Boli sme radi, že
sme na pevnine. Djakarta je mestom, o ktorom nám domáci povedali,
že tu nie je čo robiť. Ale mýlili sa. Strávili sme tu síce len dva dni, ale
stáli za to. Po dvoch týždňoch miestnej stravy sme si dali poriadny
steak v krčmičke na preslávenej Jalan Jaksa a noc strávili v ohromu-
júcej atmosfére Hard rock café. Miestne kapely hrali tak skvele, že
tancoval aj barman. Najväčšie hity svetového rocku spievali domáci
speváci tak dobre, že keď som zatvorila oči, mala som pocit, že po-
čujem originál. Nálada bola fantastická, domáci sa teda vedia baviť.
A že vraj moslimská krajina. Ľudia utrácajú peniaze za pivo a whisky
jedna radosť. To, ako sa zabávajú chudobní, sme videli až na druhý
deň v starom prístave Kota, kde chlapi z lodí zo 16. storočia, ktoré
stále premávajú medzi Jávou, Kalimantanom a Sulawesi, za mzdu
5 USD na celý deň, nosili ťažké teakové brvná a vrecia múky a cuk-
ru. Na každej lodi stál účtovník a držal v ruke paličky. Po každom
naložení či vyložení ich hádzal postupne do vedra a tak počítal kusy
tovaru. Nechceli sme veriť vlastným očiam. Ocitli sme sa v stredove-

- 353 -