Page 59 - Kronika

Vlado Kapasný spomína
a je na ňom vytesané: „Ku cti a chvále božej postavil Imrich Kapasný
v roku 1937“.
Také isté pekné spomienky aké mám na letné mesiace, mám aj
na zimy v rokoch detstva. Po cestách vtedy nejazdili autá, jedno auto
za týždeň bolo veľa. A tak tie prašné cesty boli ideálne na sanicu.
Rodina Blahovcov a Kapasnovcov si vybrala vždy peknú mrazivú
nedeľu, niekedy v decembri alebo v januári, najali si troje saní s kor-
bami a vybrali sme sa do Terchovej, kde už bol vtedy ujo Tivadár
notárom. Zababušení do diek a kožuchov tak, že nám len nosy tr-
čali, zastavovali sme sa v krčme v Belej u Kubíkov, v Terchovej na
Vyšných Kamencoch v krčme u Hanuliakov Pod zelenou lipou a na-
koniec v Štefanovej, ktorej sa vtedy hovorilo Ištvanová. Všade sme
si dali horúci čaj, chlapi samozrejme nejaký alkohol, niečo sme vždy
zjedli a znovu sme išli naspäť. Starý apa Blaha sedel v jednej korbe
so starou mamou a v Štefanovej, keď sme už zastavili, prvý vystúpil
zo saní, už predom bol dohovorený s pohoničom, aby starú mamu
vykotil do veľkého snehu, o ktorý nebola núdza. Keď to pohonič
previedol a stará mama naoko nadávala, pritom však bola šťastná,
starý apa mal z toho obrovskú radosť. Potom sme sa zastavili na no-
társkom úrade, kde nás uhostila teta Violka a po tme neskoro večer
uzimení sme prišli naspäť do Varína.
To sú letné i zimné spomienky, ktoré by sa dali rozprávať
donekonečna. Všetky majú jedného spoločného menovateľa, že
sa odohrávali v kruhu najbližšej rodiny a udržiavali dobré rodinné
vzťahy. Tieto rodinné vzťahy, aj keď boli občas narušené nejakými
nepredvídanými okolnosťami, vždy vedela rodina dostať do pôvod-
ných koľají.
Dedičnosť prostredníctvom bielkovín prenášaných z generácie
na generáciu, formuje charakter človeka, dedičstvo materiálnych
statkov často deformuje charakter človeka, preto by sme sa mali
držať odkazu dedov: „hore vŕškom pomaly, dole vŕškom nenáhli”
a všetko si vždy riadne uvážiť.

- 59 -