Page 14 - Večerné rozprávky 2

Chlapci vliezli do hustých kríkov, nahrnuli na seba lístie a už
im vykúkali iba okále. Zrazu všetko stíchlo a na čistinku pribehli
ľahkonohé víly a začali tancovať. Všetko bolo také ako popísali
tetka, len z okraja hory sa ozývali vzlyky. „Kto to plače?“ - uva-
žovali chlapci. Ledva sa dočkali brieždenia. Víly odišli a Jurko s
Marekom bežali za plačom. Na kraji hory sedela víla, krásna ako
obrázok. „Prečo plačeš a nariekaš? A prečo si netancovala s os-
tanými vílami a neodišla s nimi?” - pýtal sa odvážnejší Jurko.
„Už nechcem byť víla. Veď ja nemôžem tancovať. Čo ne-
vidíte, že mám hrubé nôžky?!“ - nariekala. „A nemám kde ísť.
Nik ma nechce!“ - rozplakala sa ešte hlasnejšie. „Ale čo by ťa
nik nechcel! Poď s nami. U nás na salaši ti bude dobre a nám
môžeš pomôcť. Ženská ruka sa hodí. Treba upratať, uvariť, ba
aj haleny občas oprať“- pridal sa Marek. „Akože sa voláš?” „Ja
som Jurko a tuto brat zas Marek. Máme aj baču a ten je Jozef.
Náš pes - Mondy je veľký slovenský čuvač a stráži naše ovečky.
Tak ako ťa máme volať?“ - pokračoval Jurko. „Ja som víla Julin-
ka, ale volajte ma len Julka, lebo tak to mám najradšej.“ Chlapci
chytili Julinku za ruky a za chvíľu boli na salaši. Bača Jožo ich už
vyzeral a Julinke sa veľmi potešil.
Ponúkol jej na raňajky čerstvé mliečko s ovčím syrom a doma
pečeným chlebom. To bola dobrota! Potom si zobrali širáky a pa-
lice. Zavolali Mondyho, ktorému sa vôbec od Julinky nechcelo.
Ovečky veselo zvonili zvončekami a ponáhľali sa na pašu.

- 12 - - 13 -