Page 32 - Podkrivánske stráne...
P. 32
Pri studničke
(Jarné otváranie studničiek)
Keď z jari skvitá život na važeckých lúkach,
z nich štebot škovránka zobúdza pastiera,
keď pri rozvidnení kukučka zakuká,
ozvenu hôr čujem, tlačí sa do papiera.
V pestrej škále tónov vniká mi do ucha,
svit rána mi spieva, počuť krásu sýtu,
z orchestra planúca, vlní sa mi, núka,
žblnkotavý jarčok, čo vyšiel z úkrytu.
Nemôže nespievať, keď vie, komu patrí,
ľúbostná matička – studnička to káže,
studničku – prameň snov, vykresali Tatry,
zvlažovať važecké, podkrivánske pláže.
Tu, v slnečnej žiari sa kúpali telá,
tu, svaly spínali sa pre živobytie.
Studnička pod Kopou znovu oživela,
v nej skveli sa dievčie, tie oči, blankytnie.
Aj žiaľnych nádejí, spomienok sa kopí.
Raz som bolesť tíšil umierajúcemu,
povedal: Ešte raz napiť sa zpod Kopy,
tej vody... zaznel vzlyk z hlasu hynúcemu.
Tá túžba po vode, je túžbou po živote,
so smútkom ju nechcem teraz spojiť.
Je božským darom dňa vo svojej hodnote,
tešme sa, že môžme sa vodou opojiť.
Tešme sa jarôčku, bystrinám, aj riekam,
čo zvlažujú, svietia, nesú pozdrav moru.
Pri studničke stojím, preto nenariekam,
prameň je dar neba, vzdajme mu pokoru!
Jar, 2005
31
