Page 57 - Podkrivánske stráne...
P. 57
Ja, žena spod Tatier Kde očí matiek cez tmu svietia,
do hladných úst a sladkých pier moja slza v nich trblieta,
som žulu rozdrvila v náreku detí pravda svätá,
na chlieb a soľ ako dážď padá do kveta.
a dúhou pravdy človeka ovila,
horúcou slzou som ho myla, Ako peľ padá do náručia ľudu,
kým zúrodnil sa čo v speve mojom slad cíti
môj kyprý bôľ. a v boji celý kladie do osudu
svoj život, krivdou ubitý.
Na lúkach kvitnú sedmikrásky,
polia sú plné mojich plodov, Vlasť to je teplo, v srdci mi uložené,
ozdobujú ma šťastné hlásky, každý ho má v šírom svete,
čo vijú slová do viet rodov. vlasť je mať rodná a jej roztúženie,
nad zemou niesť mier v oblete.
Do ozvučenia domoviny
letí verš mojej piesne mieru, A obtočiť ním celú matku zem,
aby už nikdy žiadny iný jej poludník sa s rovnobežkou zbratrí,
hlas neprerušil našu vieru. tá sieť vytvorí krásny, jasný lem,
v nej nebudú tlieť už vojnové vatry.
Viera a právo pre život všade
hlaholí, bije v zvone pre mňa, Ale slovo v piesni, čo matky si priali,
šíri sa svetom rad po rade keď krížili ruky, oči túžbou plali,
cez priesvit krajín, až do temna. slovo plné lásky v božom mene siali,
I ja, jasom žiarim, v žiari Vašich tvári.
56
