Page 56 - Podkrivánske stráne...
P. 56
Tón môjho spevu je v srdci mi uložený
a odtiaľ prichádza do hlasu muža, ženy.
I v nemluvňati spí, v bedlivom oku drieme,
jas jeho nezhasni, ním všetko rozpovieme.
On osvecoval tmu, čo strašila z palácov,
brilianty z našich rúk v rukách falošných hráčov,
poddanstva ukrutnosť, lopotu pre kus chleba,
žobrácku palicu, čo svietila, kde treba.
Čo zmenila sa na štít, do pevnosti ocele,
čo z hrôzy vyrástla, zatvrdla v temnej cele
a bila do tváre času kontrastujúcej sily,
v podpore piesne ľudu, túžby zo sna ožili.
Vyrástol z rozvalín, z múk zhasínajúcej drámy,
kolesá ženú mlyn, vyhúkol spod rúk mamy,
plač devy pohltil bodrý krok mládenca,
ťahavý, žiaľny spev roztúženie pevca.
Hej, z lásky vyhúkol do smutnej jarnej noci,
jak výkrik niesol sa tón matky ku pomoci,
keď bubny hlušili údermi pokoj rána
a v pomätení hnal sa havran na havrana.
No, prišiel zasa čas, čas premien do nádejí,
ohlas vštepil do nás, do topoľov v aleji,
čo chrániť chceli korzá milencov v roztúžení,
pred víchrom, orkánom, votrelcom v pokolení.
A vždy hlas vzácny je, keď matka ti ho povie,
pre pokoj zaznieva, pre ruže i pre krovie,
pre usmievavé detstvo, čo k slnku uteká,
živinu rodu dať, jak čistá veľrieka.
Pre usmievavé ľudstvo, čo dvíha k slnku ruky,
pre túžbu po šťastí, pre nové plodné puky,
hlas matky nesie sa nad celým kontinentom,
udrž ho v svojom srdci, nech ti je mementom!
55
