Page 55 - Podkrivánske stráne...
P. 55
Spev matky nech nám zneje...
Cez stáročia som prešla čistá Som žena, matka, dcéra tejto zeme,
k Vám dnešné nové pokolenie, prirodzený pud volá do sveta -
myšlienkou, ako biely kryštál v skyprenej pôde vyklíčilo semä,
dvíham do dní ocenenia. nech pršia listy jeho okvetia.
Ako trvalka je a rozkvitá Nech rednú mraky z letov do vesmíru,
pod lúčmi teplých slov a zrakov, obloha láskavé lono otvára,
jej dlhá, ľudská cesta zemitá, matkine slovo, vtiahnuté do víru,
spevnela v tvŕdzi, v tieni mrakov. pre šťastie ľudstva, mysle dotvára.
V otroctve nádej som živila Tak moja pieseň vrúcna, mäkká, živá
materským citom a bôľom, vznáša sa ponad chotáre,
ako v tŕni puk duša kryla, vinie sa jemne, ženie ako príval
iskru života s popolom. rozjasňuje v žiali tváre.
Rozdúchla som ho, keď zhaslínal Vždy dobrou bola mojou posilou,
a prikladala na oheň, k usínaniu si dieťa privykla,
rozpaľovala som lásky príval, hojdala sa s ním, ako milá s milou,
pre lásky samej pochodeň. kým sila piesne do sníčka vnikla.
V temnotách vekov som vnikala Hej sila piesne, ako život krásna,
do svetlej jari prísľubov, bo život vlastne pieseň je,
príkoria dôb som prekonala voňavá nádhera v kytke piesní rosná
s víťaznou, farbenou stuhou. z náručia lásky nech vanie.
Dnes stojím, matka, tu pred vami, Boli časy, keď človek sa v porobe
hľadím opäť do kolísky, bil, bránil, chodil po zboji
na perách nesúc stáročiami a utrápená matka v tejto dobe
popevok piesne mne blízkej. spievala o biede v znoji.
A prihováram sa synovi, Čakala na pád no i na vzkriesenie,
dcére i vnučke s pýchou dňa keď bodľač pichala do bosých nôh,
a vtláčam slovo pravnukovi chudobné detstvo, ako oživenie,
z obáv smrtonosného ohňa. tvorilo piesne, verše živých slôh.
54
