Page 60 - Podkrivánske stráne...
P. 60
Plameň verša
Bezstarostne verše písať,
je ľahkosť, čo básnik snuje,
slová básne z pocitu sať,
rozum káže, duch diktuje.
Ruka píše, čo um káže.
Raz sa rozbehne do sveta,
raz sa pásom krásy zviaže,
raz sa do seba zapletá.
Raz sa pýši, ako rýmy
sa mu smejú, ako v speve.
A i v smútku i do zimy
ich spev bolestí v nápeve.
Vtedy zasa verše plačú,
falošnosť a klamstvo bujnie,
do rýmu sa priečia, skáču,
do verša chcú radosť, žiaľ nie.
A tak báseň storaká je,
každý sa s ňou môže pohrať,
stavia hrady, stavia máje,
a i v smútku môže ťa hriať.
No, vždy čisté slová tlejú,
vyvierajú ako prameň,
osvieženie, lásku lejú,
skloň sa k nim a saj ich plameň.
1. 10. 2005
59
