Page 137 - Kronika

Gabriela Košturiaková spomína
Jubilejný pohár

Keď mala stará mama 90 rokov, daroval jej ujo Lolo jubilejný
pohár s číslom 90. Stálo ho veľa úsilia, kým ho zohnal, lebo – ako
povedal – obchodom sa neoplatí držať poháre s takými vysokými
číslami, lebo sa málo predávajú; preto sú úzky profil. Sľúbil starej
mame, že už tento rok začne zháňať aj pohár s číslom 100, aby ho
dostal včas. Stará mama zasa sľúbila, že si ten svoj odloží, aby si ich
potom mohli vymeniť. Škoda, že sa to už neuskutočnilo...

Vtip o bačovi

Z rozhlasu prišiel novinár robiť interview s bačom a hovorí:
„Chcel by som zachytiť váš denný režim na salaši – napísať, čo robí-
te počas dňa, ako prebieha váš deň.“
A bača na to: „Nuž, ráno vstanem, vyženiem ovečky na pašu,
potom si sadnem s Janom na kopec, otvoríme fľašku a popíjame až
do obeda...“
Tu ho novinár preruší: „To nie, to nemôžem takto napísať, to
pitie by neprešlo, skúste to dajako zamaskovať, napíšme napríklad,
namiesto pitia, že čítate.“
„Dobre,“ hovorí bača a pokračuje v opise dňa na salaši: „Tak teda
vyženiem ovečky na pašu, sadneme si s Janom na kopec, otvoríme
knihu a čítame a čítame... Tak to ide celý deň až do večera.
Keď sa zotmie, zoženieme ovečky, podojíme ich, potom si sad-
neme do koliby a ešte si niečo prečítame.
Keď zatvoríme ovce do košiara, zídeme dole do dediny, zájdeme
do knižnice – tam je vždy plno chlapov – tak spolu čítame a čítame,
až kým nezatvoria.
Keď je už knižnica zavretá a my chceme čítať ďalej, zájdeme
ešte k Ferovi domov – ten si tie knižky sám vyrába.
Keď sme už od čítania unavení, vrátime sa s Janom na salaš,
ľahneme si a ráno začneme od začiatku.“

- 137 -