Page 142 - Kronika

Miro Blaha spomína
ny som videl sovietsky film, v ktorom leitmotívom bol sen dievčiny
– poštovej úradníčky. Táto mala dve veľké túžby – navštíviť Moskvu
a vidieť mauzóleum s Leninom a druhá tak isto ťažko splniteľná
– mať vlastné náramkové hodinky. To, prosím nebola komédia, to
bol vážny film.
Nečudo teda, že okrídlená veta pri stretnutí s našincom znela
– Daváj časy ! Dávaj hodinky !
Bola to korisť vzácna, nezaberala veľa miesta, dala sa nosiť na
ruke. Bolo veru vidieť aj vojakov, ktorí na obidvoch rukách mali aj
po desať hodiniek rôznych značiek v nádeji, že tieto možno pošlú
vojenskou poštou domov, alebo, že azda ich domov sami prinesú.
Aj druhovi, ktorý padol, hneď po čižmách a dokladoch s vojenskou
známkou, zobrali aj všetky hodinky.
Pri tejto príležitosti uvediem ešte jednu perličku. Neviem už v kto-
rej dedine po prechode frontu, postavili za asistencie vojakov „Pa-
mätník osloboditeľom“ s veľkou bustou súdruha Stalina na vrchole.
Ako som už spomenul, našinec sa v styku s ruskými vojakmi veľ-
mi rýchlo naučil niekoľko ruských slov a fráz. Bolo to: Daváj vodku !
Daváj časy ! – ale i Daváj mašinku ! Mašinka v tomto prípade zna-
menala bicykel. Načo bicykel ? – nuž, pešiaci mali pri postupe stále
otlaky na nohách, často preto skonfiškovali „mašinku”, použili ju na
istú vzdialenosť a potom odhodili.
Vráťme sa ale k súdruhovi Stalinovi. Jedného rána sa pod jeho
pomníkom objavil starý, zahrdzavený, rozheganý bicykel, ešte starší
nefungujúci budík a na pomníku sa skvel nápis – Tu máš časy i ma-
šinku choď do kelu z nášho rínku –. (Až na to, že kel bol nahradený
írečitejším slovenským slovom).
Toľko azda na vysvetlenie konania dôstojníka oslobodzujúceho
malebné mestečko na Považí – Varína.

Osada Holúbkovia

Táto osada, v ktorej sme boli ubytovaní v pivnici u dobrých ľudí,
bola azda kilometer od nášho domu. Nevyhorela, preto sa sovietsky
vojaci ubytovali v jej domoch s tým, že majitelia samozrejme obsa-

- 142 -