Page 139 - Kronika

Miro Blaha spomína
kou dôslednosťou a pedantnosťou, nastalo v Terchovej na tie časy
nezvyklé ticho. To prehlušovali občas výstrely ďalekonosných diel.
Terchová v tom čase bola „drevená dedina“ – skoro všetky domy
boli postavené z dreva, preto nečudo, že ťažká kanonáda v noci zo
štvrtého na piateho apríla vykonala svoje dielo – Terchová sa ocitla
v plameňoch. Deň, či dva predtým sa moji rodičia spolu s práve na-
rodenou sestrou Marikou a mnou presťahovali z Terchovej – ústre-
dia, do neďalekej osady Holúbkovia. Spolu s inými sa nasťahovali
do pivnice murovaného domu s tým, že tam prečkajú prechod frontu.
Netušili vtedy, že bojové akcie budú trvať v Terchovej dlhé tri týždne,
lebo odpor Nemcov trval v týchto miestach až do tridsiateho apríla,
keď bola oslobodená Žilina.
Na kope uskladnených zemiakov sa rozostreli donesené periny,
deky a azda dvadsať ľudí sa tiesnilo tie tri týždne v zaplesnej, tmavej
pivnici. Moja sestra a bratranec Igor Hanuliak boli vtedy jednome-
sačné batoľatá.
Neskôr som sa dozvedel, že boli aj šťastnejšie dediny, mesteč-
ká, či dokonca mestá, kde v jeden deň ráno boli ešte nemecké voj-
ská a podvečer už rýchlo útočiaci sovietski vojaci opúšťali zmienené
priestory, aby pokračovali v bojoch smerom na západ.
Teda, z tých čias, čias päťročného chlapčaťa, mám osobné
spomienky, ktoré sa mi vryli hlboko do pamäti. Či sa dá zabudnúť
na večer, skoro už noc, keď horela Terchová. Ľudia z okolitých osád
vyšli z domov a pivníc a so slzami v očiach pozorovali inferno (pek-
lo). Držal som sa maminej sukne a hoci som toho ešte veľa nechápal
bolo mi jasné, že sa deje niečo strašne zlé. Veľa ľuďom zhorel celý
ich majetok – ostalo im len to, čo si napochytre zobrali na úteku do
batôžka. Terchovú, podľa rozprávania môjho otca, zapálili strelami
z ďalekonosných diel maďarské vojská zo stanovíšť niekde pri obci
Belá. Maďari boli spojenci hitlerovského Nemecka až do skončenia
vojny. Kryli ústup Nemcov na tomto smere spolu s Rumunskou jed-
notkou. Rumuni boli taktiež spojenci Nemcov.
O niekoľko dní som bol spolu s rodičmi, ktorí sa boli pozrieť na tú
skazu. Z drevených domov ostali trčať ako výkričníky len murované,
začadené komíny. Jasne si spomínam na komíny starej fary, ktorá

- 139 -