Page 213 - Kronika
P. 213

Mária Palčovičová spomína
                 a Rudo Kapasnovci, Jojo a Gabika Horeckovci, v druhej sme boli
               Miro, ja, Rudo Horecký a potom všetci ostatní malí. V detstve to bolo
               ozaj poznať, ale teraz sa už rozdiely stierajú, a päť rokov hore dole.
                  Ku kapasnovským chlapcom som mala taký zvláštny, povedala
               by som, sesterský vzťah. Boli veľkí, keď ja som bola malá a myslím,
               že ma tiež mali veľmi radi. Keď s Lúčnicou chodili po svete, vždy mi
               doniesli nejaký darček. Ešte teraz mám odloženú šatôčku s nápisom
               Bukurešť,  dlho  som  sa  tešila  z  povrazových  papučiek  a  rôznych
               iných  krásnych  darčekov  o  to  cennejších,  že  mi  ich  doniesli  moji
               „veľkí“ bratranci. Často chodievali k nám a my zas k nim. Určite si
               všetci pamätáte, aké robili večierky pre mlaď so spevom a hudbou.
               Stále mám pred očami, ako hrali na klavíri, odstrkovali jeden druhého
               a predbiehali sa v hraní. Ja som sedela vždy v blízkosti Miňa, ktoré-
               ho som zbožňovala až do tej chvíle, keď mi chcel vŕtačkou na nožný
               pohon vŕtať zuby. Vtedy som utiekla a držala sa bokom. Občas nás
               s Mirom priškripol a cvičil s nami na klavíri. Keď som mala toho dosť,
               šepkala som mu, že mi je už teplo z hrania, tak ma pustil. Hneď som
               bola s kamarátmi vonku a bolo mi jedno, že trápi môjho bračeka. Ten
               sa síce pokúsil zdupkať podobne ako ja, ale uniknúť sa mu nepodari-
               lo, tak ako sa nepodarilo Miňovi z nás spraviť virtuózov.
                  P. S. zubná vŕtačka, ktorú vlastnil Miňo, sa podobala kolovrátku
               a vŕtala tak rýchlo, ako si dokázal šliapať nohou. Určite by získala
               popredné miesto v nejakom stomatologickom múzeu.
                  Vlada som veľmi obdivovala pre jeho obrazy (jeden ešte stále
               visí u našich v dome s názvom „Kytica“. Najobdivuhodnejší bol však
               jeho autoportrét.) Ako malej mi imponovalo, že bol lekárom v našej
               dedine a lepil si žuvačku za ucho. To sme my nesmeli...
                  Rudo bol vždy môj kamarát. Keď som bola stredoškoláčka učil
               ma chémiu, ale prakticky. Pamätám si už len ako sa riedi 96 percent-
               ný špiritus, aby nezbelel ako mlieko.
                  Mohla som mať takých 15 rokov, keď promoval Jojo Horecký.
               Mama bola v tom čase chorá a preto som bola vyslaná ako zástupca
               na  promóciu. Gabika  a Janko  Košturiakovci ma zobrali so sebou.
               Cestovali  sme  vlakom,  bolo  hrozne  teplo  a  hlavne  Gabike,  ktorá
               mala v „brušku malého Janka“. Nocľah sme mali u Pištu v Solivare.

                                          - 213 -
   208   209   210   211   212   213   214   215   216   217   218