Page 214 - Kronika

Mária Palčovičová spomína
Perfektné bolo, ako teta Mariena pri dverách každého vítala a mňa
takýmito slovami: „Aj keď vás nepoznám, srdečne vás vítam“. Mňa
to zarazilo, ostatní sa smiali a vysvetlenie bolo, že ma teta dlhšiu
dobu nevidela a ja som za ten čas vyrástla na slečnu. Večer pred
promóciou bol senzačný. Zoznámila som sa so Zuzkou, budúcou
Jojovou manželkou, jej sestrou Evou, ktorá mala so mnou rovnakú
„krvnú skupinu“, hneď sme si porozumeli. Dosť dlho sa popíjalo
a veselo spievalo. Utkvel mi v pamäti Gábriš báčiho brat, ktorý ma
učil všelijaké pesničky, za ktoré ma naši potom hrešili, hoci som im
nijako nerozumela (ani našim, ani pesničkám). Spieval napr... „starý
vojak holku mydlí, jak ju mydlí, tak ju mydlí, fidli, fidli, fidli, fidli... Na
druhý deň bola promócia, obrad krásny, obed dobrý a potom už len
cesta domov.
Teta Vlasta, Jojo Horecký, Mariánko Kapasný a ja sme boli štvor-
lístok, ktorý sa narodil v jeden deň a to 10. 3. S tetou Vlastou sme si
každý rok telefonicky gratulovali a spomenuli si na ostatných.
Marec však pre blahovskú rodinu nebol najšťastnejší mesiac.
1. 3. zomrela naša mama Violka, 6. 3. prastarý otec Matúš, 8. 3. sta-
rá mama Sidónia, 14. 3. Ferkobáči v Salzburgu, a 7. 3. sa prejavila
smrteľná choroba u môjho Ala. Veľakrát som sa zapovedala, že už
v marci nikdy nebudem narodeniny oslavovať...
V skupine malých boli aj traja bratranci z Čierneho Váhu, alebo
Solivaru Juro, Stano, Paľo a sesternička Helenka. Najväčší kvietok
však bol Ďuro, na ktorého mám najviac spomienok. Prvá bola už po
jeho narodení, keď Pišta našim písal, že sa mu narodil syn, ktorý váži
ako dobrý marcový zajac. Naši boli krstnými rodičmi všetkým štyrom,
takže spomienky sa viažu hlavne na krstiny. Neviem už, ktorého sme
to krstili. Do kostola sme išli „drezinou“. Ďuro taký 3-ročný chlapec,
nesmierne čiperný, vliezol do dreziny hneď za našou mamou, ktorá
mala na kolenách čerstvo pokrstené dieťa. Ďuro pokýval nejakou
pákou a kým sa ostatní spamätali, drezina letela po koľajniciach jed-
na báseň. Ešte stále počujem mamin krik a vidím hrôzu v jej očiach.
Doteraz neviem, kto a ako tú drezinu zastavil.
Na krstiny sme chodili poriadne nabalení a samozrejme, že ne-
smela chýbať torta a to nie hocijaká, ale torta poschodová. Cestovali

- 214 -