Page 217 - Kronika

Mária Palčovičová spomína
zvieratká, vtáčiky, vláčiky a pod. Pritom nám rozprával zväčša o le-
se. Pamätám si, ako mne, malej, hovoril, že breza je krásny strom,
ale nepatrí do lesa. Rozmnožuje sa rýchlo a udusí všetky ostatné
malé stromčeky. Musel to hovoriť zaujímavo, keď si to pamätám celý
život. A jeho vyrezávané veci, hlavne dômyselný „vyskočjanko”, kto-
rý, keď sa zaťahalo za povrázok, cvičil nohami i rukami, bol našou
najkrajšou hračkou.
V Terchovej bol riaditeľom školy z Varína Paľo Cvacho. Jeho
dcéra Valika bola moja konškoláčka a vlastne sme sa kamarátili so
všetkými jeho deťmi. Mal nášho starého otca rád a často mi rozprá-
val o ňom. Od neho som sa dozvedela, že keď odchádzal z domu,
povedal vždy tri slová „Fajku, tabak, sirky” a deti už bežali, aby mu
veci podali. Fajčil dlhú fajku s pipasárom a vypil každý deň dva deci
vínka.
Stará mama varila veľmi dobre. Starý otec si sadol ku prestre-
tému stolu, ona mu naservírovala polievku a zaželala dobrú chuť.
Starý otec nezačal jesť, len opakoval „táto polievka sa nedá jesť”.
Stará mama polievku z hrnca znova ochutnala, zdala sa jej dobrá,
správne solená, ochutená. Celá nešťastná sa pýtala, prečo sa nedá
jesť? „Lebo si mi nedala lyžicu” znela lakonická odpoveď...
Hoci som bola pomerne malá (7 rokov) veľmi dobre si pamätám
na pohreb starého otca. Odobierka pred domom, dlhý smútočný
sprievod, stará mama obklopená svojimi synmi, smutné a plačúce
tváre, zajačik pri otvorenom hrobe. Všetko to bolo také zvláštne, až
neskutočné, ale čo mi ostalo najhlbšie vryté, bola rozlúčka starej
mamy nad hrobom. Neplakala, len srdcervúco zakričala „Ferenc,
Ferenc!“ Pochopila som, koľko sily ju to stálo až keď som sama stála
nad otvoreným hrobom svojho muža a nevládala som ani to jeho
meno nahlas vysloviť...
Nedávno som natrafila na list od p. učiteľky Bakošovej z Ružom-
berka, ktorý napísala hneď po smrti Ferka v Salzburgu. Aspoň kúsok
z neho odcitujem:

Vážený pán notár!
S hlbokým zármutkom vám oznamujem, že 14. 3. t.r. váš brat

- 217 -