Page 218 - Kronika

Mária Palčovičová spomína
Ferdinand zomrel na infarkt. Túto správu som dostala od svojho
otca, ktorý ho často navštevoval a bol jeho priateľom. Aj ja som ho
poznala osobne, lebo som bola minulý rok v Rakúsku. Napriek ťaž-
kej srdcovej chorobe bol to človek plný života a elánu, ľúbiaci svoju
krásnu slovenskú vlasť, ktorú, žiaľ, už neuvidel. Jeho túžbou bolo
uvidieť aspoň vás – súrodencov, chcel vám predstaviť svoju man-
želku a deti. Podľa jeho rozprávania deti slušne ovládajú slovenčinu,
takže, ak by ste ich pozvali sem, dobre by ste sa s nimi dohovorili.
Deti by mali iste veľkú radosť, keby uvideli krajinu svojho otca.
Váš brat bol čestný človek. Poctivo pracoval v cudzej zemi,
ovládal perfektne ich reč, ale napriek tomu stále sníval o svojej reči
a o svojej krajine.
Toľkoto som vám chcela napísať, pretože viem, že neudržiavate
žiadny kontakt a ani neviete, kde vlastne žije. On sa totiž vám bál
písať, pretože vedel, ako vám poškodil tým, že odišiel. Posielam ad-
resu jeho manželky, ale píšte hneď, lebo sa môže odsťahovať.
S pozdravom ostáva Elena Bakošová, učiteľka.

Na Ferka nemám veľa spomienok, iba ak sprostredkovaných
otcom. Ja si ho pamätám ako strýka, ktorý mi nosil sladkosti, vyha-
dzoval ma do výšky a bol vždy veselý. Posledný raz som ho videla
u nás na notariáte v jedálni, keď sa bol pravdepodobne rozlúčiť pred
odchodom do Ameriky. A potom som našla v albumoch povystri-
hované fotky, nesmeli sme o ňom rozprávať, lebo pre jeho odchod
bol otec neustále vyšetrovaný Štb. Ešte aj Miro, ako jeho krstný
syn, nemohol byť ani na vojne povýšený, lebo mal krstného otca
v zahraničí. No, a až v 1968 roku sme dostali tajne niekoľko listov
s fotografiami, na ktorých bol Ferko s manželkou a deťmi. Podarilo
sa odoslať listy s našimi fotografiami a dohováralo sa stretnutie na
neutrálnej pôde. Vymysleli, že sa pôjde na dovolenku do Maďarska
a tam sa stretneme. Kým sa to uskutočnilo, Ferko zomrel. Na pohreb
dovolili ísť otcovi, Mariške a Lolovi. Hoci mali všetko vybavené, na
hraniciach ich zdržali práve toľko, aby už na pohreb nedošli. Takže
sa s ním nemohli ani rozlúčiť. Bože, boli to hrozné časy, preto ma
vždy rozčuľuje, keď niekto smúti za dobrými časmi s komunistami.

- 218 -