Page 66 - Kronika

Michal Kapasný spomína
miestami, môjho detského, chlapčeneckého a i mládeneckého sveta
voľnosti, boli spojené s pocitmi strachu. Upravený potok, odrazený
z rieky Varínky, niekde v miestach povyše Synákovej záhrady, mal
záchytnú jamu, po varínsky sa volala „jamina“, ktorá zmierňovala
tok rieky, aby sa mohla voda neskôr, asi po päťdesiatich metroch,
lepšie regulovať, takto nazberaná, ku spádu, pre pohon mlyna
mlynára Baju. Jamina bola ideálnym miestom pre kúpanie. Okraje
pozdĺž rieky boli vybetónované s dostatočným vysokým múrikom,
po obidvoch stranách toku, takže pri zahataní pred mlynom voda
stúpla a kúpalisko bolo hotové, aj s vybetónovaným dnom. Slúžka,
ktorá bola pravdepodobne pekná a v rokoch, kedy vzbudzovala po-
zornosť, sedela s partiou na tomto múriku, chrbtom otočená k rieke
a zaujatá spoločnosťou mládencov. Zabudla však na dieťa, ktoré
nechala čľapkať sa vo vode, pri múriku. Držal som sa ho a tešil sa
svojmu detskému spôsobu „kúpania“, kráčajúc v tomto koryte rieky,
ktorej hladina mi siahala len po pás. Dostal som sa však na okraj
jaminy, hlbokej možno dva metre, v ktorej sa mládež radovala z mož-
nosti jej využitia na plávanie. Ja, nevedomé dieťa, som postupoval
vo svojom spôsobe radosti z vody, pomaly k okraju vybetónovanej
jamy. Na osudný krok, ktorý som urobil, si pamätám celkom jasne
a sprevádza ma v mysli celý život. Bola to pre mňa pamätná chvíľa,
prvého pocitu strachu, prvého pocitu bezmocnosti vnímania bezsta-
rostného, šťastného doterajšieho detského života a tak vnímania
i jeho krutej možnosti. Osudný krôčik zafixoval v mojej mysli aj
špecifickú úzkosť. Na tento strašný dojem, keď som stratil pôdu pod
nohami a moje detské tielko bezmocne klesalo do hĺbky tejto vodnej
nádrže, nemožno nezabudnúť. Viem jasne, že som mal oči otvorené
a videl som hmlisto postavy kúpajúcich. Zažil som pocit beznádej-
nosti a nepotrebné stretnutie s pocitom topiaceho človiečika. Moja
pamäť si už potom neregistruje ďalšie sekundy. Vracia sa, akoby
k nejakému prebudeniu zo zlého sna, keď som videl nadomnou nie-
koľko ustrašených očí. Ležal som pri potoku v tráve. Zaiste sa moji
záchrancovia zaradovali môjmu návratu do života. Slúžka plakala,
chytila ma do náručia, stískala a výskala. Bolo to pre mňa akési prvé
skutočné prebudenie zo sna. Bola tu určite pre mňa i keď predčasná,

- 66 -