Page 71 - Kronika

Michal Kapasný spomína
krabičky a popod plotmi v záhradách som spod skál zozbieral do
nich tento významný materiál. S očakávaním niečoho, pre mňa veľ-
mi príťažlivého a s vedomím svojej významnej funkcie, som radostne
privítal na druhý deň krstného otca. Bol mojím dobrodincom, člove-
kom, ktorého som si veľmi ctil a vážil, pretože nás, deti Blahovcov,
mal veľmi rád. Pri každej príležitosti, keď prišiel k nám, či už z Oravy,
z Hruštína, kde bol notárom, alebo neskôr z Terchovej, zobral nás
„na Varín“, tak sme volali námestie a smeroval s nami k Lilientárovi
– to bol židovský obchod, alebo neskôr ku Skuteckému. Potešení
čokoládou alebo cukríkmi, sme potom hrdo kráčali naspäť domov,
aby sme sa pochválili touto pozornosťou a uistili vo vedomí blízkeho
a úprimného dobrosrdečného vzťahu nášho uja. Takéto a podobné
prejavy som vnímal i od ostatných Blahovcov, ktorí boli dobrými ľuď-
mi s veľkou náklonnosťou lásky k prírode.
Ale, vráťme sa opäť k výletom. I dnes si jasne predstavujem
tieto chvíle. Cesta cez Kamence, Stromky, pod Jedľovinu a do Kúra
bola naplnená rozhovormi, z ktorých som sa dozvedel zážitky a za-
ujímavosti o prírode, poľovačkách, práci v lese, ako aj o živote Bla-
hovskej rodiny v Kúrskej horárni, kde starý otec býval so svojou že-
nou – starou mamou a deťmi, keď pracoval ako horár a neskôr ako
Oberferster – nadlesný u grófa Pongrácza z Krasňan. On bol jeho
celoživotným zamestnávateľom, a nedá sa povedať, že by bol nie-
kedy starý apa hovoril o ňom v zlom. Ja sa pamätám na neho, keď
už naši Blahovci bývali vo Varíne, kde sa narodil ešte Vilmoš, Fer-
ko, Pišta a Lolo. Často tam gróf chodil na návštevu. Raz tiež prišiel
„pán gróf“ do Blahov a Vilmoš, ako malý chlapec, nenápadne sedel
v kuchyni. Gróf bol milo, slušne, ako vždy, privítaný starou mamou
a starým apom. Uvedomujúc si svojho spoločenského postavenia
suverénne si sadol na lavicu v kuchyni, na ktorej vždy po rozložení
pred spaním spávala ich slúžka. Chlapček Vilmoš ho pozoroval.
Keďže bol ešte malý, prešiel po lavici celkom potichu k nemu, siahol
mu na hlavu a zložil mu klobúk, pričom povedal: „Keď sme v dome,
čiapku dole...“. Ttúto zaujímavú „nepríjemnosť“, resp. zvláštnu, až
vtipnú, ale hodnotnú príhodu, som si zapamätal a vštepila sa mne,
ako zaiste i pánu grófovi do pamäti. On to zobral veľmi inteligentne,

- 71 -