Page 156 - Rozpravky stareho oica

Dievčatko rozprávalo tak rýchlo, že

vĺčkovia sa ani nemohli dostať ku slovu,
nieto ešte odpovedať na to množstvo

otázok od Marhuľky.

Naveľa, vĺčkovia predsa len mohli povedať

niekoľko slov. Rozpovedali teda Marhuľke,

že idú do lesa ku svojej starej mame vlčici,

že jej nesú akési veci, čo im mamina – stará
vlčica, zabalila do batôžkov – mäso,

údeniny, kostičky, párky, mortadellu a

mazarellu – a tak. Pri tom rozprávaní sa ale

strašne báli aby ich tá Marhuľka náhodou

nezožrala, alebo niečo iné zlé im nespravila

– napríklad – aha, už zase neviem čo.

Veď až teraz si spomenuli, čo im mamina -
stará sivá vlčica kládla na srdce. Aby sa

totiž nikde s nikým nezastavovali a,

dokonca, aby sa s nikým nedali ani do reči.

156