Page 160 - Rozpravky stareho oica

Na stôl položila do vázy práve natrhané

kvety. Cez oblôčik zazrela prichádzajúcich
vĺčkov.

Našla v skrini akýsi čepček, dala si ho

rýchlo na hlavu, priviazala naň velikánske

uši z papiera, rýchlo vliezla do postele,

zavrela oči ako že spí a veru aj poriadne

zachrápala.

Bežko a Skočko už z diaľky vykrikovali –

stará mama vlčica, si doma, ukáž sa, poď
nás privítať. Poskakovali, vošli do vnútra

brlôžka, ale Marhuľka ani muk – len

statočne chrápala ďalej.

Vĺčkovia zazreli od dverí akože svoju starú

mamu vlčicu, potešili sa a prihovorili sa jej.

Marhuľka takým hrubým hlasom hovorí. No,

vitajte, moji vnúčikovia, vlčko Skočko

a vlčko Bežko. Vítajte a poďte ďalej.

160