Page 6 - Staré Zlaté Časy

B O H D A N B L A H A

T E R C H O V S K É K O R E N E

Volám sa Teodor, Tivadar, Alojz, Bohdan Blaha. Uviedol som na úvod štyri mená,
na ktorých nemám ani vinu, ani zásluhu. Podľa starších zvykov – a pripúšťal to aj matričný
zákon, mohlo sa deťom pri krste dať viac mien. U nás priemerných občanov dávali rodičia
obyčajne meno krstného otca, alebo matky. Keď chceli dať dieťaťu iné meno, tak druhé bolo
po krstnom rodičovi, čo bolo aj v mojom prípade. Krstný otec mi bol Alojz Cvacho a spolu s
manželkou Máriou rodenou Androvičovou boli krstní rodičia aj všetkých mojich ďalších
súrodencov. Krstný otec bol železničný úradník, zomrel v mladom veku ako hlavný oficiál.
Krstná mama zomrela oveľa neskôr, ale aj tak sa dožila iba 50 rokov. Bývali vo Varíne, kde na
rínku mali veľký dom, pred ktorým stála kaplnka svätého Floriána.
Meno Tivadar je v maďarčine, no vo všeobecnom názvosloví je to Teodor, a tak
ma písali aj vo všetkých vojenských záznamoch, lebo po roku 1918 sa maďarské mená uvádzali
v poslovenčenom názvosloví.
Ku menu Bohdan som prišiel v škole. Keď sa skončila prvá svetová vojna chodil
som do Židovskej školy vo Varíne a tam bol učiteľom istý Stern. Snažil sa prispôsobiť novým
pomerom a hoci nevedel dobre po slovensky, niekde vyhrabal, že Teodor, Tivadar je vlastne
Bohdan a na všetkých vysvedčeniach a neskorších osobných dokladoch mám toto meno.
Mnohokrát, zvlášť u vojska, som mal nepríjemnosti pre tieto rôzne mená, no keď som sa stal
notárom, vedel som sa už aj zákonne obhájiť, a tak som definitívne oficiálne Bohdan, ale všetci
ma volajú stále Tivadar a to nielen rodina, ale i širší známi.
Je tiež pravdou, že môj prvý spoluregrút, s ktorým som bol v Komárne u bývalého
126-teho delostreleckého pluku, ma volá vždy „Servus, Janko“. To sem síce nepatrí, ale je to
tak a ja mu nechcem do spomienok zasahovať. On mi tvrdil, že raz na svätého Jána sme v
Komárne oslavovali toto meno ako moje. Možno, nepamätám sa už..
Keď som začal chodiť do reálky bol som menšej postavy, ale svoj malý vzhľad
som nahrádzal výbojnosťou, a tak som si získaval rešpekt. Veď pamätáte si, čo hovorieval
Napoleón: „Som nízkej postavy a ak sa ma ľudia nebudú báť, budú sa mi smiať“. Taký Vinco
Trizuliak, dnes už starý šedivý pán u železnice, hoci bol veľký a statný, keď ho chceli chlapci
biť, tak sa im vyhrážal: „Dočkajte, príde BUBUŠ a ten vám ukáže!“ Aj takto ma volali...
Korene nášho rodu siahajú z Terchovej po Varín. Môj starý otec Matúš Blaha bol
horárom vo Vrátnej dlhé roky. Bol veľmi nábožný a v horách na rôznych stromoch mal urobené
krížiky, kde sa modlieval. Keď som bol v Terchovej notárom, starí ľudia si ešte na neho
spomínali, a to vždy iba v dobrom. V roku 1848 bola v Terchovej veľká povodeň. Vo Vrátnej
zahynulo veľa ľudí. Na pamiatku tejto povodne osadil starý otec Matúš do skaly v Tiesňavách
sošku panny Márie s označením výšky vody pri povodni. Soška, hoci už nie pôvodná, stále
existuje. Cez druhú svetovú vojnu bola poškodená a v roku 1948 sme ju s Pánkom dali obnoviť
a tento ju aj na sté výročie vysvätil. Bola to veľká slávnosť Terchovej a okolia. Neskôr neznámi
páchatelia sošku zostrelili. Občania urobili zbierku a z nej sa dala urobiť nová, zabezpečená
drôteným pletivom, a tá je tam dodnes. Občania aj turisti prechádzajúci v Tiesňavách okolo nej
sa tam často modlia.

4