Page 9 - Staré Zlaté Časy

Bratislave. Bývali sme spolu a aj sa učievali. Notárom bol na rôznych miestach. Keď som
narukoval, nastúpil na moje miesto v Rosine. Tam bol až do 1944 roku – vtedy tragicky zahynul
– obesil sa. Je pochovaný vo Varíne.
Ďalší otcov súrodenec bol Anton Blaha, narodený v Dolnej Tižine v roku 1880. V
tom čase tam bol starý otec Matúš horárom. Anti báči bol veľmi nadaný, ako zväčša deti
chudobných a hoci chcel byť profesorom, pre nedostatok financií išiel do seminára a vyštudoval
za kňaza. Vysvätený bol v 1903 roku v Nitre. Kaplánom bol na rôznych miestach. Mne známe
sú Veľké Chlievany, Stará Bystrica, Terchová. Keď som bol v Terchovej notárom starší ľudia
si na neho v dobrom spomínali pre jeho veselú a spoločenskú povahu. Ovládal šesť, alebo
sedem rečí. Z Terchovej dostal faru v Dolnej Maríkovej, kde pôsobil dlhé roky. Najdlhším
pôsobiskom bola Kotešová pri Bytči, odkiaľ aj odišiel do dôchodku. Bol dobrý a zbožný kňaz,
ale prekypoval humorom a mal schopnosť vyťažiť z každej situácie tú veselšiu časť, a tak mu
preto venujem samostatnú kapitolu.

M O J I S P O L U Ž I A C I A J A

Teraz trošku chronologicky o mne. Narodil som sa 30. 10. 1912 v Kúre. Krstený
som bol vo Varíne. Mojimi krstnými rodičmi boli Alojz Cvacho a Mária Androvičová, rodičia
Otinky Palčovičovej. Zomreli už dávno.
Do ľudovej školy som chodil vo Varíne. Za Rakúsko-Uhorska som začal a
pokračoval za bývalej prvej ČSR. V 1922 roku som začal chodiť do Reálneho gymnázia v Žiline
a tam som v 1930 roku aj maturoval s vynikajúcim prospechom a doporučením štúdia na
vysokej škole. Do reálky nás z Varína chodilo päť. Viktor Chladňúch – učiteľ vo Varíne.
Fero Renner, ktorý potom bol notárom a v 1944 roku odišiel aj so ženou do Kanady.
Manželka je učiteľka, deti nemajú a po získaní kanadského občianstva nás chodievali
navštevovať aj do Žiliny. Fero bol vždy namyslený, robil sa krásavec a preberal nám dievčatá,
s ktorými sme chodili. Keď sme ich nechali, tak ich nechal tiež. No, bolo mi ho ľúto, keď pri
návšteve s troškou závisti pozeral na moje deti a vnúčatá. Veď preto sme na svete, aby rod
nevyhynul. Anti báči vždy hovorieval: „Manželia majú mať aspoň tri deti, jedno za seba, jedno
za manželku a tretie pre štát.“
Jožko Bugáň, môj bratranec, spomínal som jeho tragický koniec.
Július Ďurčo – Sobola bol od nás o niečo mladší. Tiež bol notárom. Počas základnej
vojenskej služby v Nitre a Komárne niekde nachladol a v roku 1935 vo Varíne zomrel. Mal
vojenský pohreb. Jožo a Julo sú pochovaní vo Varíne.
Naša trieda bola dosť nešťastná. Nasvedčuje tomu aj to, že nás už žije iba niekoľko.
Najviac zomrelo spolužiakov počas druhej svetovej vojny tragicky na frontoch, alebo v
koncentračných táboroch. Erno Reicher s Tiborom Šebokom boli v Buchenwalde. Tibor nám
rozprával ako prežil a prečo Erno zahynul. V 1945 roku väzni už počuli americkú delostreľbu
ako sa Američania blížili k táboru. Nemecké strážne jednotky SS večer predtým nastúpili pred
tábor a odišli. Väzni, ktorí už tri dni nemali v ústach ani vodu, ani kúsok chleba, chceli sa
vlámať do skladu s proviantom. Z niekoľko tisíc väzňov len asi 150 vládalo štvornožky sa
preplaziť necelých 200 m ku skladu potravín, vylámať dvere a vrhnúť sa na jedlo. Erno Reicher

7