Page 11 - Staré Zlaté Časy
P. 11
nemocnice v Žiline. Jeho syn je najlepší kamarát s mojím zaťom. Dominik Michal tiež pracuje
v nejakom podniku v Žiline. Julo Marschalko je profesorom v Čadci. Imrich Suhaj je veterinár
v Kysuckom Novom Meste, kde je aj môj spolubitkár, teraz učiteľ – riaditeľ školy Jožo Kalinay.
Má poriadne veľkú rodinu, asi 9 detí.
Jaroslav Kuranda bol najlepší športovec reálky, je riaditeľom školy niekde na
Morave. Bol výborný vo všetkých športoch, ale aj tak ma nepredbehol vo výmykoch na hrazde,
kde som donedávna držal svoj rekord.
Dr. Ján Bugáň bol notár, v roku 1939 prestúpil do služieb ministerstva zahraničia.
Pôsobil v Berlíne, v Prahe, vo Viedni, kde si urobil doktorát práv. Teraz pracuje v Bratislave.
Stretli sme sa, ale akosi sa moc nechválil.
Alexander Sarnady je inžinier a žije v Nitre. Karol Prchal je primárom v Bratislave
P R O F E S O R I R E Á L N E H O G Y M N Á Z I A
Náš posledný triedny bol Jozef Pavelka – francúzštinár. Veľmi dobrý človek, malej
postavy – veľký duchom. Ľudovít Gavanda – dejepis, zemepis, nemčina. Typ elegána, skutočný
vzor človeka v každom ohľade. Údajne ešte žije niekde na Morave. Matematikár – Anton Mišík,
vedel aj logaritmy naspamäť. Na začiatku prvej ČSR bol riaditeľom reálky. Vystriedal ho Čech
Dr. Václav Vávra. Bol veľmi krátkozraký. Chodili sme mu kradnúť hrušky a on na dva kroky
od nás, nás nerozoznal. Dávno zomrel.
Trojica profesorov – Mišík, Pavelka a Slezák chodievali takmer denne ku
Čičkánikovi na mariáš a vínko, ktoré mali skutočne veľmi radi. Niekedy sa im stalo, že prišli
veselí ráno do školy, ale vždy si vedeli udržať autoritu.
Rudolf Francu – kreslenie, katechéti František Pitrocha a Aništík, bývalý farár v
Bytčici, neskôr v Hrnčiarovciach pri Nitre, kde aj zomrel.
Jediný žijúci a zdravý profesor bývajúci v Žiline je telocvikár profesor Adamko.
Teraz má 75 rokov a ešte pred pár mesiacmi vyučoval šerm. Nedávno mu operovali prostatu,
ale už je zas zdravý ako repa. Každá trieda, ktorá poriada pomaturitné stretnutia, ho automaticky
pozýva a on s radosťou príde. Bol kedysi veľký rybár a službu skončil ako zemský školský
inšpektor. Za môjho pôsobenia v Terchovej tam chodieval a mal som s ním milé i menej milé
stretnutia. Ako rybára som ho – po pravde povedané – považoval za „vydru“. Ináč to bol
poriadny človek a v škole na hodinách telocviku nás mlátieval peškom. Keď chodili do
gymnázia moji synovci a krstné deti, mali s ním veľa zážitkov podobných našim. Vyučoval
šerm. Emil Staňo nebol na niekoľkých hodinách a nevedel, čo sa preberalo. Adamko si ho
vybral ako súpera. Miesto kordu držali v rukách palice. Preberali sek bok. „No, tak ma sekni
poriadne, nech môžem ukázať obranu“ – požiadal profesor. Emil sa ošíval, ale po ďalšom
vyzvaní sekol. Sekol ale tak, po terchovsky – rovno po hlave, aby súper nekríval. Adamkom
zatriaslo a už mal „pešek“ v ruke a Emila vyobšíval... Kondíciu si udržiaval rúbaním dreva a
turistikou. Cvičil pravidelne, aj vo vysokom veku.
Rok pred maturitou som počas prázdnin začal pracovať na notárskom úrade vo
Varíne. Vtedy tam bol notárom Lichner, ktorý bol neskoršie poslancom, ministrom a za druhej
ČSR dokonca podpredsedom vlády. Ja som sa tam naučil klepať na písacom stroji, síce iba
9
