Page 7 - Staré Zlaté Časy

Môj otec, František Blaha, sa narodil 9. 9. 1871 v Terchovej – vo Vrátnej, na
Starom dvore. Otec mal štyri gymnáziá, čo na vtedajšie časy bolo veľa. Vyučil sa za zámočníka
a v 1891 roku nastúpil na trojročnú vojenskú službu. Vojenčinu slúžil u ťažkých delostrelcov v
Komárne. Po návrate išiel študovať na lesnícku školu. Po skončení bol horárom na rôznych
panstvách – v Strečne a dlhé roky v Kúre. Prvýkrát sa oženil s Máriou Henčíkovou z Kysuckého
Nového Mesta. Sestra jeho ženy bola vydatá za Ignácom Ďuranom obchodníkom s dobytkom.
Druhá sestra sa vydala za notára Králika z Radole, kde bola učiteľkou. Otec s Máriou mali syna
Ferka, ktorý v 1905 roku v Budapešti zomrel a vzápätí zomrela aj manželka. Otec bol dlho
vdovcom a veľmi ťažko znášal tento stav. Bol v Kúre horárom a ako mi pamätníci spomínali,
často chodieval do hory okolo stromkov a plakal. V 1910 roku sa oženil druhý raz.
Mama – Sidónia rodená Androvičová, sa narodila 1. 6. 1891 vo Varíne a bola dcérou
šustra Mintála – Androviča. Mama bola veľká krásavica a vo Varíne, naproti Mintálovcom,
chodievala vypomáhať v hostinci jednej židovskej rodine. V tom čase bol obchod zlatá baňa.
Jedného dňa – v nedeľu po omši – prišiel do tohto hostinca otec so svojimi kamarátmi, ktorí si
ho pri vínku doberali a nahovárali na ženbu. Vo Varíne bol vtedy traťmajster Talinu-Del Faloro,
organista Ján Ballay a iní. Otec na to odpovedal, že sa ožení s prvou slobodnou, ktorá vkročí
do hostinca. A práve vtedy vošla naša mama, mladá, 19 ročná krásavica. „Tak túto si zoberiem,
povedal otec kumpánom, dodržím slovo.“ Bol fešák, s dobrým postavením, ale bol vdovec a o
20 rokov starší. Podišiel k nej a povedal jej, že sa chce oženiť, či by za neho nešla. Odpoveď
„prečo nie?“ určite očakával. Tak takýto bol začiatok.
Na druhý deň sa zastavil u šustra Mintála, dal si šiť svadobné topánky a medzi
rečou popýtal o dcérinu ruku. Ten súhlasil a chystala sa svadba.
Teraz vám poviem, ako sa má pozývať na svadbu vo Varíne. Otec mal jedinú tetku,
Tretinovú, bývajúcu vo Varíne, z jeho rodiny. Zastavil sa za ňou, povedal, že sa ide ženiť, kedy
bude svadba a že ju pozýva a určite ráta s jej účasťou. Tetka poďakovala za pozvanie a prisľúbila
sa aj s ujcom. Bol taký zvyk, že pred svadbou ešte chodili „zváči“. Jedným z nich bol nebohý
Šándor - báči, mamin brat. Zváči mali veršovanú pozvánku a pozývali. Tetka znova sľúbila, že
príde. Týždeň pred svadbou sa otec zastavil a tetku s ujcom znova srdečne pozval. Uisťoval sa:
„Tak tetka, istotne s ujcom prídete?“ Samozrejme, Ferinko, samozrejme, že prídeme“ –
odpovedala. Bola svadba a tetka s ujcom neprišli. Asi týždeň po svadbe sa stretli na Varíne.
„Tetka, prečo ste neprišli?“ „Ferinko, ty grobian a volal si ma?“ „Volal 2x, ba aj zváči boli.“
Rozčúlená tetka mu povedala, že to je málo, lebo taká blízka rodina sa musí pozvať viackrát...
Od roku 1910 do roku 1915 žili otec s mamou v Kúre. Tam sa narodila sestra
Mariška, o rok ja a v 1914 roku Hanka. Musel to byť ťažký život, hlavne pre mamu, ktorá bola
zväčša sama s malými deťmi. Okrem nás opatrovala statok, hydinu i včelstvo. Ale aj napriek
ťažkému životu a veľkému vekovému rozdielu sa mali rodičia veľmi radi a pomáhali si. V 1915
roku sa presťahovali do Varína, kde sa už narodil Vilmoš a ostatní súrodenci...
Od roku 1915 až do penzie v 1930 roku bol otec lesným správcom na Pon-
grácovskom veľkostatku. Bol veľmi svedomitý správca, chránil záujmy zamestnávateľa, ale
pritom pomáhal zamestnancom vždy, keď sa mu naskytla príležitosť. Počas jeho pôsobenia boli
na veľkostatku títo horári: nebohý Štefan Wiliger v Kocinách (teraz Kubíková), po ňom Vendel
Terchovan, ktorý bol preložený na Oshoru a posledný Fero Kubík. V Kúre bol Lojzo Franek,
čo má dom vo Varíne. Na majeri bol Ludvík Slaný a ten sa zabil pádom z petrova.

5