Page 8 - Staré Zlaté Časy

Medzi otcom a horármi panoval prísny služobný režim, hoci mimo služby boli
kamaráti. Pôvodne, asi do 1925 roku sa všetci horári stretali v nedeľu dopoludnia v kaštieli
v Krasňanoch. Bol tam pekne vybavený Lesný úrad. Neskôr mali tieto raporty u nás doma vo
Varíne tiež po sv. omši. Tu musel každý horár referovať otcovi čo sa v jeho revíri za uplynulý
týždeň stalo, čo robil a každý musel predložiť svoju služobnú knižku, do ktorej museli
zapisovať dôležité veci. Po raporte išli spoločne v parádnych lesníckych uniformách do Bučkov
(predtým ku Grossovi). Ľudia v lese moc nekradli, lebo otec im regulérne a pomerne lacno
predával drevo, teda nemali príčinu kradnúť. Horári v určité dni drevo vydali, zinkasovali
peniaze a odviedli. Všetci horári a otec boli nielen dobrí horári, ale aj výbornými poľovníkmi,
včelármi a rybármi. Zveriny bolo v horách plno. Citeľný pokles nastal až po druhej svetovej
vojne.
Celý život horárov sa vyznačoval kľudom. Mali jednu služobnú knižku na vedenie
bežných vecí. Druhú mali pracovnú, tam sa viedli údaje o lesných robotníkoch. Horári dobre
poznali všetkých svojich robotníkov a kto pracoval lepšie, bol odmenený buď finančne, alebo
dostal zadarmo drevo, a tak boli všetci spokojní. Boli to zväčša drobní gazdovia, ktorí si takto
privyrábali. Keď sa mesiac v knihe uzavrel, vyrátal sa zárobok a horár z pokladne u otca dostal
peniaze a vyplatil robotníkov. Raz za tri mesiace otec zobral horárom všetky knižky a išiel
s nimi do Nemocenskej a vyplatil ju. Okrem toho mal otec hlavnú knihu, kde mal zavedeného
každého horára extra, aby sa hneď dalo zistiť ako gazduje, a spoločný denník, kde sa zapisovali
príjmy a výdavky. Na konci roka zaplatil dane, schodok previedol do nového denníka pre
nasledujúci rok. Všetko dal prekontrolovať majiteľovi, ten ho schválil podpisom a hospodársky
rok bol uzavretý. Na návrh otca bola horárom vyplatená odmena. Nemali veľký plat, takých
300 až 400 korún, ale mali pekné horárne, kde sa dala chovať hydina a neobmedzené množstvo
dobytka. Všetci mali veľa včelstva a medu pre vlastnú spotrebu i na predaj. Med to bol kvalitný,
tmavý, horský. Je skutočnosť, že si každý postavil dom a dal vyškoliť deti, čo v tom čase bola
drahá záležitosť a nebola to samozrejmosť. Boli to všetko ľudia nábožní, šetrní, všetko starí
vyslúžení vojaci a požívali vo svojom okolí úctu. Do výslužby išiel každý do svojho. Náš otec
odišiel do výslužby v 1935 roku a vo Varíne bol urbárskym predsedom a neskoršie starostom.
Všetci si ho vážili, ba aj po druhej svetovej vojne nikto proti nemu nenamietal, hoci to bola
doba, kedy si mnohí vyrovnávali účty za vymyslené, alebo skutočné skutky. Jedni, aby sa
pomstili, jedni aby dokázali, že boli proti predošlému režimu, aby sa dostali k moci a podobne.
Otec mal ešte dvoch súrodencov. Sestru Pavlínu, ktorá sa tiež narodila v Terchovej
roku 1873. Bola vydatá za Pavlom Bugáňom, krajčírom vo Varíne. Mali troch synov, mojich
bratrancov. Najstarší Kornel sa narodil v 1905 roku, bol lesníkom s posledným pôsobiskom v
Bystričke pri Martine. Predtým v Hranovnici na Spiši na Kapitulských veľkostatkoch. Oženil
sa s Annou rodenou Odrobinovou, ktorá bola pôvodne učiteľkou v Hranovnici a neskôr vo
Varíne. Pri prechode frontu v 1945 roku Kornela zabila črepina granátu. Vtedy zabilo vo Varíne
viac ľudí, medzi nimi aj holiča Jurenu. Po Kornelovi zostali dvaja chlapci – Pavol –
poľnohospodársky inžinier žijúci v Nemecku a Kornel (Nelo) – lesný inžinier. Ďalší syn bol
Vojtech (Belino) narodený v 1909. Oženil sa s Maňou Staníkovou, dcérou bývalého mäsiara
Gašpara Staníka, ktorý bol vo Varíne jeden z najväčších boháčov. S Maňou mali spolu štyri
deti. Najmladší Pavlínin syn bol Jozef narodený 4. 1. 1912 – môj vrstovník. Spolu sme
maturovali aj začali notárčiť. Boli sme spolu aj v notárskom náukobehu v 1932 roku v

6