Page 93 - Vrátiť sa domov

V zbrojnici boli kostýmy po obede so suitou
rytierov a èi križiakov,
panciere stáli za nimi
aj Rákociho vojakov,
obliekli si uniformy
èo sa komu zapáèi,
zo sedliakov èi želiarov
zrazu boli vojaci.
Na dve strany hneï sa dajte
velí Štefanov pevný hlas,
disciplínu zachovajte,
nastal posledný boja èas.
Cisársky major v penzii
v Gbelianskom kaštieli býval,
za dvadsa meríc pšenice
protivníkom velil – Forget sa volal, donna Estella tam cvièí,
potom si mincu hodili
aby nestranne urèili,
kto bude hradby dobíja
a kto zvnútra bráni hrad.
Boj muža proti mužovi
niekedy dni, týždne vytrval,
nebol on vôbec „ružový”
stredoveký ráz si zachoval.
Keï gróf zvíazil, po vojne
Te Deum v kaplnke bolo,
pozval aj pánov a panie
zo všetkých kaštie¾ov okolo,
nasledovala oslava,
pre vojsko opekali vola,
v hradných komnatách pre panstvo všetkých osláv a èudáckych
výdatná hostina bola,
90
si èibuk zapálil hradný pán
a z balkóna medzi ¾udí
vrecko grajciarov rozsypal.
Na tieto oslavy páni
neradi svoje ženy brali,
lebo na Nededzkom hrade
nebola hradná pani,
hoci gróf Štefan k dámam
nie citový, len rytiersky vzah mal,
námietky okolitej š¾achty
v podstate uznával.
Na jarmoku vo Varíne
ve¾ké šapitó sa týèi,
v manéži na kladine
bola už dos ošumelá,
ale Štefan v duchu mieni,
žiadne city, pravda celá,
potrebujem hradnú pani.
„Za èo predᚠtu sleèinku?”
gróf riadite¾ovi vraví,
„za šesstopädesiat zlatých”
s úctou strhol èiapku z hlavy
a tak artistka Estella
niè tomu už nebráni,
aby z rána do veèera
stala sa hradná pani.
Odvtedy ona na hrade
plným životom žila,
vojen sa zúèastnila,