Page 97 - Vrátiť sa domov

Poslovia poklonili sa Gróf dal na odchod zatrúbi,
a najstarší z nich vraví:
„ó mocný, ve¾ký hradný pán
nesieme ti chumáè trávy,
vodu a prs zeme našej,
príjmi obdiv, hold a žiados:
nezniè Bystricu a daruj jej
ve¾kodušne mier a milos.
Nevieme kde Estella
sa z Bystrice podela,
príjmi za rukojemníèku
Apolku, našu ozdobu
a daruj Bystrici slobodu!”
posol odpásal šab¾u
a chcel ju pred grófa položi,
„netreba” spokojný bol on
„môžete ju v puzdro vloži”,
potom sa otoèil k Apolke,
bola jak rozvitá ¾alia,
jej osemnásroèná krása
všade okolo žiarila:
„obetovala si sa za mesto,
odteraz toto stvorenie mladé,
bude sa teši úcte
a láske na našom hrade”
odznelo mohutné “ vivat “
Pongrác s vínom zdvihol èašu,
s „bystrickými” pánmi pripil:
„na blaho mesta, jeho krásu”.
Dostala sa do dobrých rúk
jedla a šatstva bude ma dos,
Štefan je v mravoch prísny a èistý, aby úradné listiny
šepká si mešanosta pod nos.
94
nech víazné ohne horia,
mažiare znova budú bi,
na hrade nech zvony zvonia,
rýchly posol nech víazstvo
oznámi na Nededzký hrad,
pred padací most nech prídu
¾udia víazov privíta.
Apolke sa dobre žilo,
gróf sa správal ku nej milo
a keï jej èas dlhý bol,
dvorné dámy jej doviedol.
O krásnej „nededzkej ruži”
rozniesol sa rýchlo chýr,
šepkali si o nej muži
po Uhorsku stovky mí¾,
raz na plese jej kapitán
vyznal lásku vrúcne, vrelo,
pri valèíku hlavu stratil,
zrazu bozkal ju na èelo.
Hurhaj a rev, vzlyky poèu
keï ples konèil zarána,
na nosidlách v krvi nesú
zraneného Štefana,
Apolka pri posteli sedí,
po ruke Štefana hladí,
je nešastná, veï vedela,
že bola príèinou duela.
Na druhý deò zo Žiliny
gróf fiškála zavola dal,
pre krá¾a mu napísal,