Page 175 - Kronika
P. 175

Miro Blaha spomína
               Karlove Vary a bratranec Rudo Kapasný

                  Na vojenčinu som sa dostal do Karlových Varov. Prvý mesiac
               – prijímač, je na vojne najťažší. Za ten krátky čas sa snažia z civila
               spraviť vojaka. Človek nemá vyfasované ani vychádzkové oblečenie,
               chodiť do mesta nemá nárok, pohybuje sa len v kasárňach. Vo Va-
               roch som nikoho nepoznal. Veľmi som sa prekvapil, keď som dostal
               príkaz dostaviť sa na vrátnicu, že tam mám návštevu. Na bráne ma
               čakal môj bratranec Rudo Kapasný, čerstvý čatár – absolvent. Prišiel
               si odslúžiť mesačné manévre do Mariánskych Lázní a od našich sa
               dozvedel, že ja som vo Varoch. Už som bol z prijímača taký „zblbnu-
               tý“ že som celkom vážne Ruda, ako hodnosťou staršieho, vojensky
               pozdravil. Zasmiali sme sa.
                  „Poď, ideme do mesta, všetko som vybavil u dozorčieho útvaru“
               – povedal. Narýchlo som si požičal vychádzkový plášť, nasadil ušan-
               ku a išli sme. Karlove Vary sme nepoznali. Bola zima. Poznávanie
               Varov  sme  začali  od  železničnej  stanice.  Na  zahriatie  sme  si  dali
               v staničnom bufete prvý grog – čaj s rumom a citrónom. Tých čajov
               bolo na našej ceste smerom k Puppu (vtedy hotel Moskva) naozaj
               nerátane. Prešli sme kolonádu, boli sme na vyhliadke Diana, na Je-
               leňom Skoku, na opačnej strane sme pozreli aj Ritchmond. Oproti
               pošte na druhom brehu riečky Teplé bol malý bufet, kde robili čerstvé
               domáce zemiakové placky. Rozvoniavali na celú ulicu a chutili ako
               tie doma v Terchovej. Grog po nich chutil ešte lepšie. V tom čase
               stál grog štyri koruny – bez ohľadu na to, či to bolo v bufete, alebo
               v najlepšom hoteli. Grog v Imperiáli, v Olympii, v Puppe i v malých
               krčmičkách zaháňal nepríjemný chlad i hlad.
                  Na  kolonáde  nás  zastavila  vojenská  hliadka.  Zavolali  si  Ruda
               na bok a vytýkali mu, že mám ušanku namiesto lodičky – vraj na to
               ešte nie je predpis. Rudo im povedal, že ma za to „zvozí“ a išli sme
               ďalej. Podvečer, už mierne podgurážení, sme sa zobrali do kasární.
               Išli sme po druhej strane rieky Ohře smerom od Starej Role. Nevedel
               som, že rieka bola rozvodnená a že zobrala časť mosta neďaleko
               našich kasární. Bolo už neskoro a naokolo to bolo pár kilometrov.
               Skonzumované  grogy  znásobili  našu  odvahu  a  po  rozlámaných

                                          - 175 -
   170   171   172   173   174   175   176   177   178   179   180