Page 177 - Kronika
P. 177

Miro Blaha spomína
               (volali sa preto aj taliaňáky), boli to nepremokavé plášte znovu zele-
               nej alebo hnedej farby a nosilo ich možno 90 % mužov.
                  Klobúky boli výsadou tzv. inteligencie. „Normálne“ sa nosili „ba-
               retky“ rôznych farieb, s malým brmbolcom na vrchu hlavy. Baretky
               boli znakom preferovanej robotníckej triedy a niektorí pochlebovači
               režimu by ich boli najradšej nosili aj do divadla. Vôbec, do divadla sa
               patrilo chodiť „robotnícky“, športovo, div nie v montérkach, aby ich
               nositelia zdôraznili spätosť s robotníckou triedou.
                  Pánske  nohavice  boli  na  „sovietsky  spôsob“,  dolu  od  kolena
               nesmierne rozšírené až zakrývali špičky topánok. U nás táto neprak-
               tická móda rýchlo zanikla a nahradili ich, azda z protestu, tzv. „rúrky“
               – dolu tak úzke nohavice, že sa pomaly ani nedali obliecť. V Rusku
               móda širokých nohavíc pretrvala veľmi dlho.
                  Koncom  päťdesiatych  rokov  sa  začal  tancovať  charleston  a  u
               žien to znamenalo mini módu. Od mladých dievčat, až po staré mat-
               róny sa nosili sukničky div nie do pol „zadku“, bez ohľadu na to, či to
               bolo v lete, či v zime.
                  V tom čase muži začali nosiť košele – „dederónky“. Boli z umelej
               hmoty, vynájdenej v NDR, ich výhodou bolo, že sa nekrčili a nemu-
               seli sa žehliť. Na druhej strane boli totálne „nepredyšné“ a človek sa
               v nich neustále potil. V tom čase sa aj objavila prezývka východných
               Nemcov – dederóni – a tá im ostala až do zániku východného Ne-
               mecka ako štátu. Dederóni chodili zásadne na Trabantoch, len elita
               mala aj, síce dvojtaktné, ale predsa len krajšie Vartburgy.
                  Všetky tie „výkriky módy“ boli znakom určitého uvoľnenia na poli-
               tickej scéne a prinášali, možno v karikatúre, niečo zo západu.

               Moje rybačky

                  Môj otec – Bohdan Blaha, bol vášnivý a veľmi úspešný rybár.
               V mladosti som často chodil  ako „kibic“ s ním na ryby. Pozoroval
               som ho, tešil som sa s ním dobrému úlovku, ale rybačka ma, pravdu
               povediac, nechytila za srdce. Napriek tomu som sa niekoľkokrát vy-
               dal na rybačku aj sám. Šibal som prútom vodu, tešil som sa zurčaniu
               potoka, prírode,  spievajúcim  vtákom,  vychutnával  som  si  samotu.

                                          - 177 -
   172   173   174   175   176   177   178   179   180   181   182