Page 181 - Kronika

Miro Blaha spomína
zvieratá. Nebolo sa čím chváliť – ale – doba bola taká, na jej hodno-
tenie načim použiť iné merítko ako dnes.
Isté je, že Terchovská republika netrvala dlho. Proti samozva-
nej terchovsko-republikánskej armáde poslali zo Žilinskej vojenskej
posádky niekoľko obrnených vozidiel, hovorilo sa čosi aj o tankoch
a rebélia bola potlačená bez krvipreliatia.
Ešte raz – doba bola taká – v žilinskej posádke boli skoro všetci,
najmä vyšší velitelia Česi, takže nebol problém poslať na potlačenie
Slovensko – Terchovskej republiky vojenskú silu.

Vykanie, onikanie

V období pred druhou svetovou vojnou a aj dobrých pár rokov
po nej, sa na našich dedinách, teda aj v Terchovej, zvyklo hovoriť
starším ľuďom familiárne – strýko, stryná, tetka, ujec, bez ohľadu
na príbuzenské vzťahy. Keď taký školák stretol na dedine známeho,
či neznámeho človeka, pozdravil najprv pekne nahlas – Pochválen
Pán Ježiš Kristus! – keď tento pracoval, patrilo sa povedať – Pán
Boh pomáhaj ! – a na to sa odpovedalo – Pán Boh uslyš ! Bolo
zvykom sa prihovoriť – Kdeže idete, stryná, alebo strýko ? – Ako sa
máte, ujec, alebo tetka ? – U domácich to bolo bežné, ale keď sa deti
takto prihovorili turistom, najmä tým z poza rieky Moravy, niekedy sa
tomu aj dosť čudovali. Bol to ale pekný zvyk a veru dodnes sa už len
dosť málo zachoval.
Dnes prechádzajú ľudia okolo seba akosi nevšímavo, ako keby
žili v dajakom virtuálnom svete – rozprávajú sa síce aj na ulici, ale
prevažne len s mobilom. V meste sa ani susedia z jedného panelá-
ku, ba čo hovorím, aj z jedného vchodu, dokonca ani po niekoľkých
rokoch nepoznajú, neprihovoria sa, nepozdravia.
Túto malú poznámku sem umiestňujem aj preto, že spomínané-
ho Jozefa Vallu – Andelika všetci v dedine oslovovali strýko Andelík.
Možno ani nie všetci vedeli ako sa volá občianskym menom.
V tých časoch u niektorých, najmä z tzv. lepších rodín, bol zau-
žívaný systém onikania. Napr. v rodine neskoršieho riaditeľa školy
Kunsta sa rodičom onikalo a deti si medzi sebou od malička vykali.

- 181 -