Page 182 - Kronika

Miro Blaha spomína
Muselo to byť dosť smiešne, keď si deti, hrajúce sa na piesku s váž-
nou tvárou hovorili – „Takú Vám jednu tresnem, pán brat!“
Zvyk vykať rodičom sa zachoval pomerne dlho – chlapča pribeh-
lo domov a oznámilo matke – „Mamo, ňaňo (otec) Vám odkazujú,
aby bol obed na stole, že hneď prídu!“ Aj starším sa často onikalo
– „Kdeže boli, tak zavčas rána?“
Dnes to znie trochu čudne, ale bolo to znakom určitej úcty, malo
to iste niečo do seba.
Ozaj, tykaniu sa hovorilo – „dvojiť“ – „Poď budeme si dvojiť“
– znamenalo – potykajme si.

Fakíri a cirkusanti

Bolo tesne po vojne. Roboty, najmä manuálnej, bolo dosť, veď
sa obnovovali vojnou zničené objekty, domy, odstraňovali sa ruiny.
Bola ale kategória ľudí, ktorí potrebovali voľnosť – boli to drobní
cirkusanti a potulní fakíri, putujúci z dediny do dediny, ponúkajúci
svoju produkciu. Taký fakír prišiel do dediny s kufrom, v ktorom mal
všetky náležitosti na vykonávanie svojho povolania. Zahlásil sa na
Obecnom úrade a s riaditeľom školy dohodol svoje vystúpenia pre
jednotlivé triedy. Učitelia nám oznámili, že si na druhý deň máme
doniesť päťdesiat halierov na vstupné pre fakíra.
Do triedy vstúpil nenápadný chlapík s veľkým kufrom, v rohu
triedy si z plachty vytvoril akýsi paraván, spoza ktorého zrazu vy-
šla postava v čiernom plášti s vysokým klobúkom pomaľovaným
hviezdami a s čarodejníckou paličkou v ruke. Z rukáva vyťahoval
nesmierne množstvo farebných šatiek a umelých kvetov. Z najne-
možnejších miest pričaroval ping-pongové loptičky, ktoré mu mizli
v ústach a znovu ich objavoval za ušami, alebo z rukáva. Z čierneho
klobúka vyťahoval králiky, alebo holuby a vrcholom bolo, keď sa vy-
váľal po doske obitej dlhými klincami, alebo si ľahol na hrôzostrašne
vyzerajúce črepiny skla.
Pri produkcii nesmeli chýbať čarovné slová, ktoré drmolil tak
nejasne a rýchlo, že sme ledva zaregistrovali to známe – abraka
– dabra. Márne sme sa usilovali pochopiť jeho triky.

- 182 -