Page 190 - Kronika

Miro Blaha spomína
rónom – pétepákom. Dostal som sa k spojovaciemu práporu – Dvo-
ry 2. Prvý mesiac – prijímač – býval na vojne vždy perný – testovací.
Okrem iného, ako spojári, učili sme sa morzeovku. Ja som to v civile
nerobil, ale bavilo ma to a po mesiaci som „pípal” šesťdesiat znakov
za minútu. Bolo to už splnenie normy na tretiu triedu, čo niektorí vo-
jaci dosahovali až po roku služby. Na základe toho som bol vybratý,
ako jeden z dvoch, do poddôstojníckej školy v Plzni – chodilo sa tam
na jeden rok.
Rozkaz je rozkaz, zbalil som si „plnú poľnú” a čakal som na
odvoz. Tesne pred odchodom dostal som rozkaz vrátiť sa znovu na
rotu s tým, že namiesto mňa ide do školy niekto iný. Zanedlho mal
nočnú službu na rote náš veliteľ roty – mladý poručík a ja som mal
službu dozorčieho roty. Dal si ma zavolať. Predpisovo som zrazil
opätky a vzorovo som sa zahlásil – súdruh poručík, vojak Blaha,
prišiel som na váš rozkaz.
„Míra, neblbni, posaď se!” Opýtal sa ma, či ma nemrzí že som
nešiel do školy a či viem prečo. Povedal som, že tuším, ale že mi je
to viac menej jedno. Vtedy mi prečítal môj posudok a odporučenie,
aby som nebol pridelený k žiadnej rozhodujúcej zbrani (teda ani k ra-
distom), počas trvania vojenskej služby som nemal dostať žiadnu
hodnosť, dokonca ani slobodníka – skrátka – nadmieru podozrivý
živel. Poďakoval som mu za úprimnosť a dá sa povedať, že sme
v rámci možností boli kamarátmi. Aspoň som vedel na čom som. Bol
som teda pridelený k plebsu spojárov – kábelákom. Našou úlohou
bolo rozvíjať a zvíjať kilometre telefónnych káblov a cez poľné tele-
fóny nadväzovať spojenie. (Bola to úloha pre „silných a sprostých“).
No, aspoň niečo. Dnes to už možno ani neexistuje. S odstupom času
som bol rád. Moja telesná kondícia nebola najlepšia, no po dvoch ro-
koch vojny som bol poriadne vytrénovaný. Previerková trasa stavby
telefónneho vedenia bola dvanásť kilometrová, bolo ju treba urobiť
za tri hodiny, vrátane vedenia po stromoch, prechodu ciest a poto-
kov, časť v protichemických oblekoch a maskách. Pri rozvíjaní bola
„špulka” s káblom na chrbte, naspäť na prsiach. Vážila dosť a pritom
sa niesli poľné telefóny, samopal, maska atď.
Na vojne bol systém pochvál a odmien, dostal som ich dosť, nie-

- 190 -