Page 194 - Kronika
P. 194

Miro Blaha spomína
                  hovorí – netajte to, netajte to – je to pravda, my o tom dobre vieme,
                  sledujeme vás – ste najlepší vojak u útvaru. Ale my vieme aj prečo.
                 Vy sa chcete votrieť do radov strany, aby ste jej potom mohli škodiť.
                     Hovorím – prvý raz počujem, že by som chcel vstúpiť do strany,
                 na  to  by  musela  byť  dajaká  žiadosť,  dôkaz.  Listoval  v  papieroch.
                 Aha, máte pravdu, to vás navrhla mládežnícka a stranícka organi-
                 zácia útvaru, zatiaľ skutočne o tom nemusíte vedieť. Ale vieme aj to,
                 nedal sa, že sa chcete dostať nazad na školu. Vravím – to ani nie
                 je tak veľké tajomstvo. Pravidelne som písal žiadosti na túto tému
                 kdekade. Debata skončila a keď prišli za mnou stranícki verbovači,
                 mal som pádny argument prečo nie.
                    Neskôr, keď som už bol asi rok, či poldruha nazad v škole, prišli
                 za mnou chlapci zo školskej straníckej organizácie s tým, že ako dob-
                 rého a aktívneho študenta si ma vyhliadli, aby som rozšíril elitné rady
                 straníkov na škole. Použil som argument zážitku z vojny, pochopili.
                    Neskôr, keď som pracoval na družstve v Bytčici možno rok, išli
                 sme sa raz prejsť po roliach so starým predsedom Súlovcom. Pri tej-
                 to príležitosti mi povedal, že stranícka organizácia v Bytčici, v ktorej
                 on funkcionárčil, ho poverila porozprávať sa so mnou o mojom vstu-
                 pe do strany, že moje pracovné, morálne a čojaviem aké vlastnosti
                 ma na to predurčujú. Že chcú oživiť svoje rady mladou krvou a že ma
                 teda navrhujú. Nezabudol pripomenúť, aká je to pre mňa – cudzára
                 – veľká česť. Bol som už skúsený „odmietač” a nedalo mi veľa práce
                 vysvetliť že prečo nie.
                    Už na družstve v Rosine, a to som mal už štyridsať rokov, nav-
                 štívil  ma  v  kancelárii  Ing.  Šimo  –  tajomník  straníckej  organizácie
                 družstva. Zoširoka mi vysvetľoval, akej nesmiernej cti sa mi dostalo,
                 totiž, že aj v mojom veku sa im podarilo na okresnom výbore strany
                 vybaviť pre mňa výnimku (do strany sa vstupovalo obyčajne, neviem
                 prečo, len do 39 rokov).
                    „Miro, netušíš prečo ťa chceme.“ Chceli ma povýšiť na vedúceho
                 závodu, samozrejme s podstatne vyšším platom. Túto funkciu mohol
                 vykonávať len straník. Veľmi sa čudoval, že som odmietol.  V tom
                 čase veľa ľudí nedokázalo pochopiť, že morálka a charakter sa ne-
                 dajú kúpiť za peniaze.

                                            - 194 -
   189   190   191   192   193   194   195   196   197   198   199