Page 189 - Kronika

Miro Blaha spomína
s odôvodnením na čo ho potrebujem. Posudok som dostal veľmi
dobrý, dokonca s tým, že odporúčajú moje štúdium a po jeho skon-
čení mi rezervujú miesto v ich podniku. Posudok som poslal do Nitry
so žiadosťou o pokračovanie v štúdiu. Po krátkom čase mi prišla
odpoveď, že napriek výbornému posudku nemôžu vyhovieť mojej
žiadosti, lebo ešte neuplynula doba jedného roku, ktorú som mal
stráviť vo „výrobe.“
Tak som teda v auguste roku 1959 musel narukovať.

Vojenčina

V časoch môjho štúdia sa na vysokých školách odbavovala aj
vojenčina tak, že po piatich rokoch a absolvovaní mal človek zároveň
aj ukončenú vojenčinu a dostal dekrét podporučíka, alebo poručíka.
Tri semestre som si každý pondelok obliekol vojenský mundúr a ba-
gandže, no s prerušením školy prerušilo sa aj toto moje vojenské
štúdium ako keby sa nikdy nebolo konalo. Len zápisy z vojenských
skúšok v indexe o tom svedčia.
Ešte predtým, na okresných vojenských správach sledovali
brancov, robili s nami rôzne testy odbornej a telesnej spôsobilosti.
Na základe takýchto testov mi oznámili, že po nástupe na vojenskú
službu som pridelený do dôstojníckej školy. Považoval som to viac
– menej za bezpredmetné, veď som chodil na vysokú.
Nastal deň, keď som v teplákovej súprave a trampkách nastúpil
na dvor vedľa budovy Hasičov v Žiline. Bolo nás tam niekoľko sto.
Pomaly sa čítal zoznam brancov s tým, do ktorých kasární pôjdu.
Začalo sa s najbližšími mestami, už zadelení hneď odpochodovali.
Postupne prichádzala Morava, potom Čechy a na pľaci nás ostalo
už len trinásť. Karlove Vary – znel ortieľ. Pochopili sme neskôr, že
to bol akoby trest – čo najďalej od domova. Netušili, že som omno-
ho radšej slúžil v peknom kúpeľnom meste ako v dajakom bližšom
zapadákove.
Môj kádrový posudok stále viedol moje kroky. Čo najďalej,
žiadna škola pre dôstojníkov, skôr bojový útvar na hraniciach. Dnes
viem, že som mal šťastie a len o vlások som unikol tzv. čiernym ba-

- 189 -