Page 27 - Kronika

Zo zápiskov Bohdana Blahu
demdesiattri.) Otec skončil z nich ako druhý najlepší – (pozn. Miro.)
Aj Liacha mali vyraziť, lebo sa veľmi o vojenskú službu nezaujímal.
Keď bol na vianočnej dovolenke, zrazu poslal veliteľovi školy, ma-
jorovi Pilátovi, že sa musí zmárniť a v tejto chvíli, ako číta telegram,
že už asi je v „hádesu.“ Veliteľ školy bol prísny, ale mäkký človek.
Dojalo ho to a usúdil, že sa asi chce zabiť lebo ho chcú zo školy
vyhodiť. Do Mukačeva, kde bol náš 112 pluk (slúžil v ňom aj náš
brat Ferko), poslal telegram, aby ho ihneď vyhladali a ak žije, jemne
dopratali do Bratislavy. Mika nenašli. My sme dostali od neho koreš-
pondenčný lístok, že sa vracia. Čakali sme ho pri každom rýchliku
a konečne sme sa ho dočkali. Hovoril nám, že cestoval na vlastné
trovy rýchlikom, ale lístok mal len na osobák. Kdesi za Trenčínom ho
spiaceho vyrušil sprievodca a hovorí mu, že lístok máte na osobný
vlak. On koktal a hovorí – to-to-to je-je rý-rý-rýchlik? Nemal peniaze,
tak ho v Piešťanoch vysadili. Ďalším rýchlikom sa dostal šťastlivo až
do Bratislavy. Všetci, vrátane veliteľa školy, sme mali prenesmiernu
radosť, že žije a na to konto aj skončil dôstojnícku školu.
Boli sme spolu u prvej batárie v Komárne, kde nám bol veliteľom
štábny kapitán Laštúvka, prvý dôstojník Oláh a jeden štábny rotmaj-
ster – Kristušák Popolušák. Vojna bola ako remeň, krásna a tvrdá.
Denne sme boli aj desať hodín na koni. Odtiaľ mám mnoho príhod,
vyžadovali by si asi celú knihu.
Mali sme spoluvojaka Dr. Jána Ježeka, ktorý vyštudoval s prste-
ňom T. G. Masaryka a dostal aj zlaté hodinky. Zo školy ho vyhodili
a u pluku býval s nami. Bol jedným z prvých koželužných inžinierov
v ČSR vôbec. Zamestnaný bol u Baťu a títo mu platili i na vojne
– vtedy v roku 1933 – 3000 korún mesačne. Mal teda veľa peňazí
a my sme sa s ním dobre cítili. On chodil denne do mesta pre poštu
a do divíznej nemocnice v Komárne. Tam sa liečil z „pánskej nemo-
ci”, ktorú dostal niekde v Juhoslávii, keď tam bol za Baťovu firmu slu-
žobne. Keď dostal plat – bol grand. V tých časoch sa to síce nedalo
minúť, ale on to s nami dokázal. Mal dievča – Maďarku – Iluš, a tej
každý mesiac kupoval šaty „odhora až dole.” V Komárne, ktoré bolo
výslovne maďarské mesto, bola krčma na „Košút téru“ – U Heleny.
Tam sme my – Slováci chodievali.

- 27 -